TOG: Trigger

42. /Camila/

„Aj si na niečo pamätáš?" zjavne som sa mala pokúsiť aspoň odpovedať, ale nešlo to. Ešte stále som nepredýchala fakt, že som sa z ničoho nič prebrala na pitevnom stole. Posledná vec, ktorá mi behala hlavou boli spomienky, ak som spútaná reťazami zatvorila oči s vedomím, že je po všetkom. Prijala som smrť takú aká prišla a zrazu...žijem. Síce som bola celá ubolená a premrznutá, ale inak mi zjavne nič nebolo.

„Mattie..." dostala som zo seba po chvíľke, počas ktorej na mňa Drexel len uprene hľadel. Prišla som si ako totálne mimo obraz. Aj spomienky na to, ako mi zbičovali brata boli len veľmi matné. No z detailov kedy kričal a kedy som ja kričala jeho meno som si nejako zložila tie udalosti. Dokonca aj to, že bol prítomný chlap, ktorý ma chcel na svoje pokusy. Mňa...prvý klon, aký bol kedy vytvorený a aj to len preto, že Morgan Warner neuniesol stratu svojej dcéry.

„Ozveme sa mu predtým ako pôjdeme, neboj sa. Určite sa poteší, keď ťa bude zas vidieť."

„Ako dlho som...bola mimo?"

„Niečo málo cez tri týždne," odvetil s ľahkosťou. Ak by nesedel vedľa mňa a rukou ma nepodopieral, zjavne by som sa zvalila späť ako mŕtvola. „No ver mi, že to bolo potrebné. Potom ak bude čas, tak ti všetko vysvetlím, áno? Teraz potrebujem, aby si sa dala dokopy čím skôr, lebo musíme ísť."

„Kam?" nechápavo som pokrútila hlavou. Zjavne by mal brať ohľad na to, že som pri vedomí menej ako desať minút. Však sotva som zo seba vydala prvú hlásku, on sa sem narútil plný očakávania a začal sa ma vypytovať na milión vecí, o ktorých som nemala ani šajnu. A to, že som tu ležala tri týždne...nemala som ten pocit. Vôbec som sa necítila oddýchnuto, ani nič podobné. Prišlo mi to skôr, akoby som tam v reťaziach len na chvíľu privrela oči a po nejakej polhodine sa dostala sem.

„Preč zlatko. S Evanom sme všetko pripravili, takže mu už len musím dať vedieť, že si hore. Kým si pohovoríš s Mattom, pôjdem za Evanom a potom..."

„Ja vám ale neviem zaručiť, že budem stíhať vaše tempo." prvotne som mala pocit, že si nohy ani necítim a nieto ešte, aby som teraz hneď utekala. Ak pôjdeme pekne pomaly, možno to zvládnem, ale zázraky nech po mne hneď nechce.

„Ani nemusíš. My sa budeme prispôsobovať tebe a nie ty nám." nechcelo sa mi veriť jeho slovám. Zdalo sa to po tom všetkom až príliš dobré. Proste mi vôbec nesedelo, že zrazu mám možnosť toto miesto naveky opustiť. Toľko som si tu toho vytrpela, prišla som o Graysona a teraz...teraz môžem odísť?

Spomenula som si aj na hádku, ktorú sme s Evanom naposledy mali. Odvtedy som ho vlastne ani nevidela, tak...čo mám očakávať? Budeme sa k sebe správať zas normálne, akoby sa ani nič nestalo, alebo ma ešte stále nenávidí, za môj hlúpy nápad? Aj to...ako zaistíme, aby nás Carley nehľadal? Musí vedieť, že som tu.

„A čo Carley?" opýtala som sa odťahujúc od jeho ruky. Chcela som si ešte aspoň na hodinku ľahnúť, lebo mi nebolo vôbec dobre. Pri každom nádychu ma strašne zabolelo pri srdci, celá miestnosť okolo nás sa akoby krútila a ani zima, ktorá sa mi obtierala o ruky nebola príjemná. A pritom práve tomuto som sa už chcela konečne vyhnúť. Bolesti. Fyzickej bolesti, ktorej bolo za posledné mesiace veľmi veľa. A potom tu bola hlavne moja na trosky rozpadnutá psychika, ktorú tak skoro asi dokopy nedám. Ak vôbec.

„Carley si myslí, že si mŕtva a tak to musí aj zostať. Musíš zabudnúť na všetko čo sa tu stalo, zabudnúť na osobu akou si bola a postaviť sa znova na nohy. Akoby si začínala úplne odznova."

Keď som bola ešte tam spútaná, chvíľami som sa už ani nespoznávala. Nebolo zo mňa vôbec to isté dievča, ako pred smrťou rodiny. Zmenila som sa v toľkých smeroch a to sa mi nepáčilo. Stále som bola sladké oteckovo dievčatko a dnes? Nemala som problém zabiť už napoly mŕtvych ľudí, krompáčom im rozmlátiť lebky, alebo klamať, či biť sa s niekým, kto ma mohol hneď zabiť. Ale to neboli najhoršie veci. Oveľa viac ma trápila jazva na ľavej ruke. Trápilo ma, že som sa dostala až do štádia, kedy som si chcela vziať vlastný život. A prečo? Lebo komunita nevie čo so sebou a hodili vinu na niekoho, kto bol po ruke.