TOG: Trigger

22. /Grayson/

„Asi som tu nemala zostávať," povedala Camila dosť nečakane, pričom som ja už napoly aj spal. Mali sme pekný deň ak sa to tak vezme. Teda až na správu od jej brata. Musel som ale uznať, že sa na seba trocha aj podobali. Hlavne ten spôsob, akým na ňu pozeral...bol podobný jej pohľadu, keď hľadí na mňa.

„Prečo myslíš?" opýtal som sa potichu a pohladil ju po vlasoch. „Nie je nám tu dobre?" Ja som sa popravde cítil ako na vrchole sveta. Nemyslel som si, že pocit ako leží vedľa mňa v mojej posti urobí takéto rozdiely, ale zjavne áno. To, ako mala hlavu vyloženú na mojom ramene a jednou rukou ma objímala mi dodávalo istý pocit sily. A hlavne asi odvahy. Lebo ak si chcem toto celé udržať, musím bojovať a postaviť sa svojmu strachu. Carley mi nič z tohto nevezme. Už mi vzal slobodu, keď sa dohodol s mojim otcom, že tu zostanem ako strážnik.

Vlastne...ja som nastúpil na otcovo miesto. On tu kedysi robil strážnika, akurát už neboli s jeho službami moc spokojní. Vraj nespĺňa podmienky a tak vyletel. Predtým si ho ale Carley dal zavolať a ponúkol mu, aby som nastúpil na jeho miesto. Nemal som v tej dobre ukončený ešte ani základný tréning a práve preto som musel na skúšky, rovnako ako ostatní. Vedel som ale, že mám istú protekciu, ktorá mi miesto zaručuje, nech už by som skončil akokoľvek. Škoda len, že som nemyslel na následky tejto práce. Na to, čo všetko stratím, ale zároveň...zároveň, čo získam.

„Veď práve o to ide. Nechcem si na nič takéto zvykať, lebo viem, že zajtra to už nebude realita. Ja si zas ľahnem sama a ty budeš musieť celú noc presedieť na tej hnusnej stoličke s hnusnou spoločnosťou."

„Vieš ako máš nad tým premýšľať. Je to dočasné." občas mi vzalo všetku energiu už len toto pozitívne myslenie, ale musel som sa snažiť. Ak ona vidí veci tak strašne čierno, ja nás musím držať nad vodou. Posledné noci som akosi myslel aj na plán úteku. No zo všetkých verzií som prišiel na to, že ak nám Drexel nepomôže, nikam sa nedostaneme. Všetky východy sú tak ostro strážené, žeby sme nemali šancu. Od neho by sme sa ale vedeli dostať aspoň úplne blízko ku stene a potom by sme už niečo vymysleli. Niekde tam je únikový východ, ktorý som sa chystal najbližšie dni prezrieť. Ja kód ku dverám mám, čiže by sme mali byť v suchu.

„Niektorý deň budem musieť ísť za Derexelom. Ocenila by som, ak by to bolo čím skôr."

„Kvôli?"

„On vie," odvetila v skratke, čo mi ale nedalo pokoj. Sám mi vravel, aby som sa snažil niečo dozvedieť priamo od nej, ale ako? Nič mi nepovie, nech by som sa opýtal akýmkoľvek spôsobom.

„Zajtra pôjdem za ním a dohodnem to, hej? Ale rád by som aj ja vedel, čo potrebuješ."

„Nie je to nič, s čím by si mi vedel pomôcť, teda ak si nevyštudoval medicínu, alebo tak. Poprípade ak nemáš tajné zásoby liekov, ktoré sú na trhu zakázané," povedala s úsmevom a vtisla mi pusu na líce. Takže lieky, ktoré sú na trhu zakázané? Ako si môže byť potom natoľko istá, že Derexel ich bude mať? Síce...tí dvaja mali toľko šancí aby sa bavili, že si určite všetko potrebné povedali.

„Kedy mi o sebe konečne niečo povieš?"

„Čo chceš o mne stále vedieť? Vieš ako sa volám, z akých pomerov pochádzam, prečo som skončila tu, tak čo ešte potrebuješ vedieť?"

„Je toho ešte kopa. Každý stále omieľa to, aká si strašne dôležitá pre celé komunitu, ako tvoj otec robil to a hento...prečo?" keď sa zhlboka nadýchla, myslela som, že sa pustí do rozprávania, ale sotva otvorila ústa, začala sa smiať. Akože hej, rád som ju videl takto uvoľnenú, ale malo to aj svoje zlé stránky. Ja som sa pýtal so serióznym záujmom a nie len tak zo zábavy. Ak chce, aby nám to celé fungovalo, musíme si veriť aj s takýmito vecami. Ak by mi aj povedala nejaké tajomstvo, komu by som to asi tak vyzradil? Ak si nevšimla, mňa tu nikto nemusí.