TOG: Trigger

38. /Evan/

Neviem...mohlo prejsť veľa hodín, pričom ja som hľadel von veľkými oknami na čierne oblaky. Tá občasná žltá, či oranžová ktorá sa snažila kompenzovať temnotu bola akosi nanič. Hlavne, ak človek cez tmavé oblaky nedovidel na prstenec Saturnu. Na jedinú vec, ktorá ešte niektorým dokázala dodať nádej, že nie sme až tak v riti, akoby sa mohlo zdať. Tak mi to aspoň zvykla hovoriť ona. Stále, keď sa niečo stalo a ja som nevedel nájsť cestu von zo svojich prúserov, mi vravela, aby som pozrel na Saturn. Vraj ma to upokojí, ak už nič iné.

A zjavne to som teraz potreboval. Upokojiť svoje nervy, ktoré som mal napäté na prasknutie. A hej, týkalo sa to toho, že...Camila sa akoby vyparila. Nevidel som ju už dobrý týždeň a ani keď sme sa rozišli, to nebolo v dobrom. Dúfal som ale v to, že ak by ju už Carley poslal naozaj preč, prišla by sa aspoň rozlúčiť. A vzhľadom na to, že na toho blonďatého diabla, čo ju mal teraz na starosti som na chodbe natrafil aj viackrát, mi nesedela celá záležitosť.

Od rána ma ale prenasledovalo zlé tušenie, akurát som ešte nevedel ohľadne čoho. Ako zvyčajne som si tu len posedával a kukal sa naokolo po každom, kto mi skrížil zorné pole. Po toľkých rokov som si už na tých čudákov zvykol a všetko, no aj tak som sa tu cítil nepríjemne. Áno, stačilo zvýšiť hlas a hneď mal každý pred vami autoritu, no predsa...človeku tu nebolo dvakrát príjemne. Preto som hneď prvý deň pomohol Camile a okríkol každého. Nechcel som, aby sa cítila tak, ako ja v môj prvý deň. Bol som ešte mladší než ona a taktiež mi nemal kto pomôcť. Musel som si svoje, ako to nazvať...postavenie vybudovať sám. A, že nešlo o ľahkú prácu, v to vás môžem ubezpečiť.

„Evan!" zakričal na mňa zrazu niekto, čo ma prinútilo sa zas vrátiť do reality. Do hnusnej reality, kde si ma k sebe volal strážnik pri dverách. Bez toho, aby som nad tým prevrátil očami som nemohol vstať a ísť k nemu, ale nemal ma ako vidieť. Bol som od neho dostatočne ďaleko. Nie však dosť ďaleko, aby som nepočul, že ma volá.

„Čo?" opýtal som sa otrávene a založil si ruky do vreciek. „Tváril som sa až moc zamyslene na tunajšie pomery?" Odkedy tu Camila nebola, všetko mi prišlo akosi iné. Zjavne som aj ja mohol za fakt, že sa mi vyhýbala ak na to mala možnosť, ale mrzelo ma to. Chcel som sa jej ospravedlniť.

„Mám ťa okamžite odviesť za Drexelom."

„Načo?" mykol plecami, ale, žeby ma tak rýchlo spútal a sotil von na chodbu, to som nečakal. No to, ako ma hnal chodbou a ako nervózne pôsobil neznačilo nič dobré. Ak by nešlo o vážnu vec, zjavne by sme počkali na pána kulturistu -môjho tupého strážnika- ale zjavne šlo o otázku života a smrti. Myšlienky, žeby mohlo ísť práve o Camilu sa mi mysľou prehnali hlavne v momente, keď sa predo mnou otvorili dvere.

„Musíš mi pomôcť!" zrúkol na mňa Drexel okamžite, ešte som ani nebol slobodný od pút. „Neviem dokedy ho budem potrebovať, ale keď to pôjde, pošlem vám ho späť." Strážnik na jeho slová len nemo prikývol a stratil sa čím skôr. Viac ma ale desilo asi to ticho, ktoré tu bolo. A hlavne prázdnota. Ak by šlo o Camilu, alebo niečo...

„Tak čo sa deje? Prečo ste si ma dal tak narýchlo zavolať?" chcel som k nemu byť ohľadne minulej skúsenosti v bani veľmi hnusný, ale jeho ustarostený výraz mi nedal. Ten chlap mal v očiach takú hrôzu, až striaslo aj mňa, keď mi kývol hlavou, aby som ho nasledoval. V miestnosti za dverami úplne vľavo od nás som ešte nikdy nebol, ale aj teraz mi bolo jasné, že nepôjde o nič príjemné.

„Pozri, ak by som nebol zúfalý, nikdy by som sa k tejto možnosti neuchýlil, ale je to jediný spôsob, ako jej zachrániť život. Tak ak nechceš, aby Camila zomrela, pomôžeš mi!"