TOG: Trigger

24. /Grayson/

Zjavne budem mať dosť veľký problém, keď ho len tak odvediem, ale zas nemal som na výber. Camila na tom trvala a napokon ma s tým odohnal aj Drexel, takže mu zjavne musím pomôcť. Camila...celá táto záležitosť mi nahnala naozaj nemalý strach o ňu, ale aj o to, čo bude ďalej. Aby som bol úprimný, už som nečakal, žeby jej to bol Carley schopný spraviť ešte raz. Dúfal som, že sa vtedy vyriadil a stačilo mu to.

„Evan!" zakričal som na neho, sotva som otvoril dvere. Nečakal som, žeby sa na mňa tak rýchlo vyrútil, že sme skoro obaja padli z nôh. Camila však mala pravdu, že tú ranu na čele ma škaredú. Viac ma ale znepokojilo, prečo mal zalepené ústa a spútané ruky. To si mysleli, že bude až natoľko vyvádzať, alebo ako? Každopádne som ho oboch tých zbytočností zbavil, no ako som postrehol aj on sám sotva stál na nohách.

„Camila...kde je Camila?"

„Pokoj. Už je v dobrých rukách," odvetil som zatvoril tie hnusné dvere. „Čo sa stalo? Prečo ste obaja skončili tu?"

„Došiel Carley, aj jeho poskoci, mňa poriadne dobili, lebo som si dovolil na neho pár slov, pokiaľ viem aj Camila schytala pár rán a potom...zase si ju vzal hore a znásilnil."

„Ty si bol pritom?!" so sklonenou hlavou prikývol, čo mi teda úplne stačilo. Mal som takú obrovskú chuť ísť za ním a hoci by ma to stálo život alebo minimálne slobodu, vymlátiť z neho dušu.

„Nútil ma dívať sa na celý priebeh. Proste...jemu nestačilo, že sa Camila bránila, čo len vládala. On si to ešte vychutnával, smial sa jej a..." na chvíľu sa odmlčal a z vrecka na nohaviciach niečo vytiahol. „Len tak-tak som ho vedel nenápadne zodvihnúť a schovať ho." Váhavo, ale vzal si to od neho a dosť ma prekvapilo, že som v ruke držal ten nešťastný kompas. Kompas, ktorý som jej dal ako darček.

„Čo to s tým má?"

„Carley sa jej posmieval, že či to dostala od teba. A, že prečo si ju radšej nenaučil sa lepšie brániť." nemal som na to proste slov. Ten muž jej nedovolí nič? Čo bude nabudúce? Ostrihá jej vlasy, lebo sa mu nebudú páčiť?

Kompas som si napokon len schoval do vrecka s úmyslom, že jej ho vrátim neskôr. Radšej som podoprel Evana a spolu sme sa pobrali späť dole. Cestou mi napadlo aj to, čo mi dal pri stretnutí ráno. Nejaká škatuľa, ktorú mám potom dať Camile. Nebudem klamať, zo zvedavosti som nakukol dnu, ale sotva som tam uvidel potkana, skoro som ju pustil. No na druhýkrát...ani nebol taký hrozný. Nešlo o takého škaredého veľkého, ale takú akoby chlpatú guličku s chvostom. Celkom bol ešte maličký, takže zjavne len mláďa.

„O kamoša si sa postaral?"

„Podľa mňa mu nič nechýba," odvetil som, sotva sme vyšli v výťahu. „Potom neskôr ho dám Camile." Kto vie, ako zareaguje, ale už teraz vidím, kde ten darček skončí. Určite u mňa, lebo ak by jej ho niekto našiel v cele, zjavne by bolo po ňom. Akože nemám problém si u seba uskladniť potkana, len nech s ním nie je neviem koľko opletačiek. Zjavne ale budem potrebovať väčšiu krabicu.

„Nechcem túto informáciu veľmi rozširovať, ale plánujeme útek a zišla by sa každá pomoc."

„Pod podmienkou, že ma vezmete so sebou." nechtiac, ale prikývol som. Veľa som dnes premýšľal a ten blázon by nám mohol veľmi výrazne pomôcť. Evan je tu už pätnástich, takže zjavne pozná každý jeden kút tohto prekliateho ústavu. Dnes...dnes som sa bol pozrieť na ten tajný východ, ktorý som spomínal, ale...tadiaľ to nepôjde. Ako som zistil, už nie každý má prístup k otvoreniu dverí, ako som pôvodne dúfal. Našiel som ale inú potenciálnu cestu. Vedľa, sú padacie dvere, ktorú vedú dole kanalizáciou a ak iná cesta nebude, musíme to skúsiť tadiaľ. Ono sa to v istom smere napája na vodný tok celého mesta, takže tadiaľ by sme sa mohli dostať niekam až za mesto, k veľkej priehrade so zásobami vody. Neviem, ako to tam dole môže fungovať, ale zjavne to bude jediná cesta.