TOG: Trigger

3. /Camila/

„Mohla by som poprosiť o pohár vody?" opýtala som sa po asi pätnásťminútovom váhaní. Nevedela som, či sa môžem Graysonovi len tak prihovoriť, alebo či je akože zakázané sa baviť s mojim strážnikom. Možno bol ku mne dobrý len včera, aby sa nepovedalo. Čo ak mu vlastne prikázali, aby bol ku mne dobrý len včera? Ani by som sa nedivila. Od tohto miesta by som sa možno mala naučiť očakávať všetko. Možné, aj nemožné.

„Ja ale nie som tvoja osobná obsluha."

„Však nežiadam veľa. Akurát pohár vody." a nie? Pokiaľ by som po ňom chcela raňajky do postele, vtedy by sa mal na čo sťažovať. Ale takto? Nezabije ho, ak mi pomôže aspoň troška normálne začať deň.

Stačilo vlastne, že som bola hore asi tak desať minút, ale už som sa cítila pod psa. Tá hrozná bolesť, ktorá ma doslova trhala na kúsky. Bolesť a vedomie, že toto je teraz môj život. Po zvyšok svojich dní budem zatvorená v nejakej prašivej cele, bez možnosti, aby som všetkým dokázala, že nie ja som to spáchala. V živote by som na svoju rodinu nezodvihla ruku. A hlavne nie spôsobom, aby som ich pripravila o život. Nikoho som predsa nikdy okrem rodiny nemala. Niečo ako priatelia mi veľa nehovorilo, takže som vlastne čas trávila väčšinou doma. No fajn...keď som mala tak dvanásť, alebo trinásť, tu bola jedna skupina ľudí, s ktorými som sa stýkala a ktorí mali radi extrémy extrémov, ale to sa veľmi rýchlo skončilo. Stačilo, že otec prišiel na to, že ich obľúbená činnosť je balancovať na rímse pätnásťposchodovej budovy a zatrhol mi to.

„Počkaj si na raňajky," odpovedal nakoniec stroho. Ja som teda len s povzdychom privrela oči a v pravej ruke zovrela kraj deky. Bola mi celú noc nepredstaviteľná zima a asi preto, som toho ani veľa nenaspala. Celý čas som sa len prehadzovala, hľadala si to správne miesto, ale nejako to nešlo. Pri každej polohe ma bolela nejaká časť tela, až som to napokon vzdala. Nebolo síce nič príjemné zadržiavať plač, aby ma on nepočul, ale asi sa to nestalo naposledy. Určite ešte budem v podobnej bezvýchodiskovej situácii.

Ako som zistila, v tej malinkej cele nebolo okrem postele nič. Na moju smolu samozrejme. Oproti nej boli len dvere, s malým otvorom, ktorý bol však zamrežovaný. To bol aj jediný spôsob, akým sa sem dostávalo svetlo. Ak by to tu bolo nejako pekne zariadené, alebo upravené, dalo by sa hovoriť o útulnom priestore, ale takto? Cítila som sa ako nejaký zajatec, ktorým som ale aj bola. Ako väznené zviera, ktoré má presne vyhradené svoje územie, kde sa musí zdržiavať.

Spať som už vlastne nezaspala. Takže som len zízala do steny, akoby sa v nej mali ukrývať všetky odpovede. Mysľou som však bola doma. V teple svojej izby, s tej dokonale mäkkej posteli a s vedomím, že keď zídem dolu, bude ma tam čakať mama aj s nachystanými raňajkami. Nikdy sme vlastne nežili zle, aby som pravdu povedala. Mali sme veľký dom a všetko, na čo sme si len spomenuli. Otcova práca a postavenie v komunite nám zabezpečilo všetko. Strechu nad hlavou, neustálu ochranu, ale zároveň aj súkromie. Aj napriek značnému prepychu, dbal vždy na to, aby svoje deti vychoval skromne. Aby sme od sveta zbytočne nič neočakávali, ale naučili sa bojovať za veci, ktoré chceme mať.

„Si na nejaké jedlo alergická?" odznelo po chvíľke z jeho strany. Znel unavene, presne ako niekto, kto bol hore celú noc. Istým spôsobom ma trápilo, že ja som mohla spať a on nie, ale potom som sa tým prestala zožierať. Nemalo by mi ho byť ľúto. Je to jeho práca, tak načo sa nad tým zamýšľať?

„Nič o čom by som vedela," odvetila som napokon viac menej nútene. Hlas som mala zachrípnutý, hlava ma bolela a oči akoby pálili. Ale nie od sĺz. To našťastie teraz nie. V noci som si dala sľub, že nebudem stále plakať, alebo myslieť na plač. Plač je predsa pre slabých. A to ja nie som. Musím byť silná, aj keby som nevládala. Inak ma zlomia veľmi rýchlo a to sa nesmie stať. Nikto ma nedostane na kolená skôr, akoby som splnila svoje poslanie.