TOG: Trigger

44. /Camila/

„Dokedy tu teraz budeme sedieť?" opýtala som sa chrbtom úplne pritisnutá ku stene. Veľmi som sa bála, čo bude ďalej, lebo už len situácia v ktorej sme boli teraz, nebola dobrá. Hoci...nemalo sa nám čo stať. Akurát Evan hovoril, že sotva vody za stenami klesnú, musíme ísť ešte ďalej. Navrhla som, aby sme zostali tu na noc, ale nikto ma v tomto smere nepočúval. Hlavne, že ma presviedčali o tom, ako sa prispôsobíme môjmu tempu.

„Netuším ako dlho to môže trvať," odvetil neprítomne zahľadený na plechovú stenu, ktorá od nás držala masy vody. Pocit, že je všade naokolo nebol samozrejme príjemný, ale nič iné sa robiť nedalo. „Prečo?"

„Len tak. Už mi tu nie je práve dva krát dobre." zo všetkých tých liekov ktoré boli treba, aby som vôbec stála na nohách mi bolo neskutočne zle. Motala sa mi hlava, v jednom kuse ma triaslo od zimy a to som si dala na seba pod sveter ešte aj košeľu od Evana. Smiešne, že im bolo obom teplo a ja som sedela naobliekaná pomaly ako letný Mikuláš, ešte k tomu aj s kapucňou na hlave.

„Využi ten čas na oddych," poradil mi Drexel, ktorý sám veľmi uvoľnene sedel opretý o stenu, s privretými očami. „Dnes ešte budeš potrebovať silu." To mi bolo jasné, ale aj tak. Už ma nebavilo si tu len tak posedávať, hoci to znamenalo, že som mala chvíľu čas, ktorý som mohla tráviť s Meteorom. Prvotne sa mu pri mne moc nepáčilo, ale potom si nejako našiel svoje miesto a zostal spokojne vylihovať v mojich dlaniach. A ja som ho samozrejme s úsmevom hladkala po tej krásne jemnej srsti. V živote by som nepovedala, že budem mať tak rada nejakého potkana, ale tento drobec sa stal krásnou výnimkou.

„Ako ďaleko je vlastne ďalšia táto...čo ja viem, ako to nazvať?"

„Asi desať kilometrov. Času nazvyš nebude, čiže si budeš musieť pohnúť." pozrela som na Evana trocha vyčítavo, ale napokon...napokon som si len pritiahla k sebe batoh a zložila na neho hlavu. Zem na ktorú som si ľahla ku podivu ani nebola taká studená. Drexel vravel, že v taške nájdem aj deku, ale nechcela som ju teraz vyťahovať. Ak všetko pekne zbalili, nemala som v záujem to kaziť. Stačí potom, ak si ľahnem spať. Na teraz som si plánovala len troška poležať.

Meteor odo mňa nakoniec troška odišiel, ale keď nepochodil ani u Evana, pekne sa vrátil a znova schúlil pri mne. No ja som sa už viacej sústredila na kompas, ktorý sa mi vyšmykol spod všetkých tých vrstiev oblečenia. Možno si poviete, že som oplakávala niekoho smrť ešte aj v takejto situácii, ale...strašne to bolelo. Proste vedomie, že tu teraz mal Grayson byť so mnou. Jeho prítomnosť mi tu nesmierne chýbala. Nemal ma kto až natoľko nakopnúť, aby som pokračovala. Viem, robila som to pre brata, ale on je predsa veľmi ďaleko. No Grayson mal byť priamo tu pri mne. Po tom všetkom čo sa stalo, som si mala aspoň na chvíľu oddýchnuť v jeho objatí pri slovách, že ma ľúbi. Aspoň tak, ako som ja ľúbila jeho.

„Camila," oslovil ma niekto, načo som rýchlo otvorila oči. Nemala som ani poňatia, kedy som ich zavrela, ale Evan aj Drexel už boli pripravení na odchod a čakalo sa zjavne len na mňa. Dokonca sme mali voľnú ešte aj cestu, ktorá tak dlho asi bezpečná nezostane.

„Musíme ísť," povedal Evan, na čo som zvládla len prikývnuť a pomaly sa vyštverať na nohy. Na jednej strane som sa vlastne bála, čo by nás mohlo čakať niekde po ceste. Nemôžeme si byť predsa istí, či na nás niekto nebude čakať. A teraz nehovorím len o tom spojencovi, ktorého identitu mi Drexel ešte stále nepovedal. Ak ale vravel, že danú osobu veľmi dobre poznám, mohol to byť jedine modro očko.

Pohnúť sa z miesta bolo klasicky veľmi ťažké, ale po pár metroch, pri ktorých mi dodával Evan oporu, mi bolo už lepšie. Pod nohami nám ešte stále čľapkala voda, ktorá sa ale v silnom prúde valila aj vedľa nás, len o kúsok nižšie, ako bol samotný breh. Chvíľami by vám to možno prišlo aj desivé, rovnako ako mne. Ale pocit, že tu nie som sama úplne stačil. Po tom všetkom som si bola istá, že my títo dvaja naozaj kryjú chrbát, nech by sa dialo čokoľvek. Hej, prešli sme si bláznivými časmi a všetko, ale dostali sme sa cez to a sme v poriadku.