TOG: Trigger

43. /Camila/

„Nepozeraj sa!" napomenul ma Drexel, kým som kľačala na zemi a celá sa ešte stále klepala. To, ako sa z ničoho nič obrátil a šmaril nožom bolo ešte v poriadku, ale ten zvuk ktorý Dwight zo seba vydal sa mi už taký nezdal. Dokázala som si predstaviť, ako sa do neho nôž s presnosťou zabodol, akurát mi nebolo jasné, do ktorej časti tela. Drexel ale potom nečakal, mňa len tak pustil a šiel to s ním dokončiť.

„Nemali by sme sa zdržiavať."

„Hneď ideme, upokoj sa." nechcel, aby som videla ako dopadol ten chudák, ale musela som sa obzrieť. Kapucňu som si na chvíľu dala dolu z hlavy, aby neprekážala, no...asi chcel pre mňa len dobre. To, aký bol Dwight celý od krvi nebolo práve niečo príjemné. A hlavne, keď som uvidela koľko krvi mu tečie nielen z hrdla, ale aj pravé oka. Takže zjavne to bolo miesto, kam ho hodený nôž zasiahol.

„Kde ste sa naučili takto vrhať nožom?" opýtala som sa opatrne, no radšej som oči zas uprela pred seba. Nepotrebovala som, aby sa mi z toľkej krvi ešte nedajbože zodvihol žalúdok. Aj tak som bola dosť slabá a nepotrebovala som si ešte priťažiť.

„Skôr, než som začal pracovať tu, som aj ja bol len obyčajný pašerák, ktorý sa musel naučiť brániť svoj holý život."

„Nejako si vás neviem predstaviť v takom kvázi zamestnaní."

„Ak by na to mal možnosť, tvoj otec by ti o mne mohol v tomto smere rozprávať." neviem prečo to takto povedal, ale...mohol si to odpustiť. „Prepáč, ja...nemalo to takto vyznieť." Len som nad tým pokrútila hlavou, hoci ma určite nevidel. Až moc prehľadával Dwighta, no nebolo mi jasné, čo tak životne dôležité hľadá. Kartu, akú nám dával Grayson predsa nepotrebujeme, ak ideme tou ich kanalizáciou, či kadiaľ.

„Proste poďme, aby Evan nečakal." pokúsila som sa vstať bez pomoci a keď sa mi to napokon podarilo, urobila som prvý krok. Dlho ma nohy bez podpory neudržali, ale to bolo v poriadku. Aspoň som sa pokúsila sama niekam dostať. No ešte aj s Drexelom už následne po boku mi prišla cesta doslova nekonečná. Kapucňu som si pre istotu zas natiahla na hlavu a pozerala výhradne dole na svoje topánky. Ocitli sme napokon až na takých temných chodbách, o ktorých som nič ani netušila, až kým...až kým sme neprišli konečne von na vzduch. Nezvyčajne chladný vietor sa do nás okamžite zaprel a jeho chlad sa ku mne dostal ešte aj cez tie tri vrstvy oblečenia.

„Prečo je taká zima?" bola som zvyknutá na chlad, ale toto sa pätnástim stupňom teda nepodobalo. Obloha však stále pôsobila rovnako, ako keď som ju videla naposledy. Zaliata farbami žltej a oranžovej, ktoré miestami pohlcovali temné čierne mraky. Záchytný bod ale bol samotný prstenec Saturnu. Prebíjal sa mračnami, ako zvyčajne a tým mi akosi dodával nádej, že aj ja sa zvládnem dostať cez všetko, čo ma čaká. Vysoké steny bludiska mi ale priniesli späť aj mnohé bolestné spomienky. A hlavne teda na moment, kedy mi práve tu, dal Grayson ten kompas. Nás symbol lepšej budúcnosti, ktorú sme chceli spolu mať.

„Nestihol ste mi povedať, kto je náš tajný spojenec," poznamenala som, sotva sme zabočili pri vysokej stene PHPV. Netušila som, kam presne smerujeme ale pokoj ktorý vládol naokolo sa mi páčil. Tu vonku asi stráže moc nie sú, čiže by sme nemali mať problém vypariť sa.

„Ak pôjde všetko dobre, zajtra sa dozvieš. Bude len na tebe koľko budeš vládať prejsť."

„Pochybujem, že budete v tomto smere taký optimista, ak nám cesta potrvá o dosť dlhšie." nespoliehala som sa na to, že mi bude hneď zajtra razom lepšie. A hlavne nie, ak ani nemám čas na oddych, ale musím hneď siahať na dno svojich chabých síl. No nesťažovala som sa. Bola som na ceste za slobodou, ktorú mi nemohla vziať ani bolesť.