TOG: Trigger

5. /Camila/

„Ty čo sa tváriš tak vyplašene?" opýtala som sa Graysona, sotva sa ocitol v mojom zornom poli. Ten chlap, čo ma strážil zatiaľ bol pomerne nudný, takže som len postávala pri dverách a hľadela von cez tú malú zamrežovanú škáru. Vlastne som čakala na jeho príchod, ale nemyslela som, že sa bude tváriť akoby videl na chodbe ducha. To ho Carley až tak rozhodil?

„Ver mi, že ak by si počula tie konšpirácie, tvárila by si sa ešte horšie," odpovedal stroho a zaujal svoje miesto na stoličke. Tomu čudákovi, čo mal celý čas kamenný výraz nepovedal ani slovo, len ho nechal automaticky odísť. Chvíľami som pochybovala, či išlo vôbec o človeka a nie nejakého robota. Seriózne ma ten chlap desil a preto som asi aj ostala ticho a moc s ním nekomunikovala.

„Kto to bol?" kývla som hlavou za tým chlapom. „Ak by mal byť so mnou on, asi by som sa radšej v momente zabila." Moc sa mi už na špičkách nechcelo stáť, aby som videla von, ale nemala som na výber. Lebo aj tuto prečo dali tie škáry až niekam do nebies? Kto má byť taký vysoký, aby tadiaľ aj skutočne dovidel bez nejakej extra pomoci?

„Neviem, videl som ho tu prvýkrát a preto som sa aj náhlil späť."

„Ďakujem, že sa o mňa tak staráš," podpichla som ho a vrátila sa k posteli. Nechcelo sa mi tam už postávať a veľmi nič iné nebolo v ponuke. Tak som si len skopla topánky z nôh a sadla si na koniec postele, vankúš objala akoby to bol môj najlepší kamarát a pre pohodlie sa ešte aj oprela o stenu. Hej, aj keď som vedela, že Grayson, ktorý mi rozumie aspoň trocha je blízko, cítila som sa osamele. Akoby tu nebol nikto, koho by naozaj zaujímalo čo sa v mojom živote deje. Každý sa staral len a len o seba a ja som tu vlastne len do počtu.

„Tvoj otec..."

„No?"

„Carley si myslí, že ti dal nejaký čip. Čo mi o tom vieš povedať?" namiesto odpovede som sa vlastne začala len smiať. Ani neviem prečo, ale proste som sa smiala. Takže čip.

„A čo by mal ten čip robiť?" vankúš som si ešte pevnejšie pritiahla k hrudi a napäto čakala na odpoveď. Za posledný mesiac som počula už toľko teórií o tom, čo všetko robil a nerobil môj otec, až som nevedela na ktorej sa viacej smiať. Niektorí dokonca tvrdili, že otec už pred rokmi prišiel na to, ako vytvárať klony a teraz si vlastne len vyrába svoju vlastnú armádu. Jasné, že to bol nezmysel. Aj keby na to všetko otec prišiel, pochybujem, že by to pred vodcami skrýval.

„Ja neviem. Moc som jeho slovám nerozumel, ale tvrdil mi niečo v tom zmysle, že tvoj otec ťa pomocou neho ovládal, či čo. A, že práve to bola tá chyba, ktorá ho stála aj život."

„Je smiešny," odfrkla som, aj keď...bola to naozaj zaujímavá teória. Je pravda, že otec postranne pracoval na vývoji čipov, ktoré by mu zabezpečili viacej kontroly nad jednotlivými klonmi, ale nikdy sa nedostal k tomu, aby sa to otestovalo. Na to by bolo samozrejme nutné najprv vyrobiť nejaký ten skutočný klon.

„Takže nemáš žiaden čip?"

„Žiaden, o ktorom by som vedela." nemusí o mne vedieť nič. Absolútne nič. Ja nie som povinná povedať mu, čo sa dialo ešte predtým, ako som sa ocitla tu. Čo sa stalo, stalo sa. Okolo mňa, otca a jeho práce je toľko tajomstiev, že by ani nebolo dobré ak by sa dostali do sveta. Netrávila som s ním toľko času len tak z nudy. Ak by nechcel, aby som z toho celého niečo mala, nedovolil by mi tam byť s ním niekedy aj celé noci.

Otec chcel, aby som ja v tejto jeho práci pokračovala. Vraj by som na to rozumovo mala, tak prečo by som mala aj robiť niečo iné? Mňa to osobne veľmi zaujímalo, len som sa občas bála, či je to naozaj tak. Môj otec bol doslovný génius, vedel veci aké nikto na okolí a ja? Nikdy by som sa mu nedokázala vyrovnať, tak odkiaľ bral istotu, že by som zvládla jeho prácu? Mnohokrát chcel odo mňa pomoc a ja som mu ju nevedela poskytnúť. Čím som ho samozrejme určite sklamala, no nemohla som inak.