Everything has changed

38.časť

Ronnie

Po dvoch týždňoch trápenia a mučenia v nemocnici sa lekári konečne rozhodli, že ma pustia domov. Po celý čas som bola nadopovaná liekmi, hadičky som mala poprepichované po celom mojom tele a niekoľko krát som musela ísť na sedenia aj so psychologičkou, pretože vraj "môj čin", ako to lekári nazvali nebol normálny. Pozerala som sa na obrázky, ktoré mi zakaždým ukazovala, alebo skôr na rozmazané fľaky a odpovedala som jej na otázku, čo na nich vidím. Asi čakala že budem mať opäť samovražebné sklony, ale to sa jej nepotvrdilo. 

Moje životné funkcie neustále kontrolovali a hovorili o zázraku, ale ja som však vedela, že za to, že žijem môžem dakovať jedine Mikeovi. 

Justin za mnou chodil každý deň. Ked ma preložili na novú izbu, tak som tam mala dokonca aj telku. Dosť často na jednej stanici púšťali novinky zo showbiznisu a tam som sa dozvedela, že Justin prerušil svoje prvé turné. Nevedno prečo. Ja som vedela. Prosila som sestričky, aby ho za mnou nepúšťali, aj ked som vedela, že jemu ťažko odolajú. 

Jedného dňa sa však stalo niečo veľmi zvláštne. Sestrička sa objavila vo dverách s listom v ruke, ktorý bol vraj adresovaný mne. Okamžite som povedala, že ak ho napísal Justin, tak ho má dotrhať, ona však pokývala hlavou, že nie. Tak som si teda list vzala, otvorila ho a prečítala. Netušila som, kto je ten človek, ktorý mi to napísal, ale riadky, ktoré mi venoval ma dojali. 

Život je príliš rýchli.

Príliš krátky.

A my sme príiš mladí.

Aby sme zomreli.

Musím sa priznať, že som sa dokonca aj rozplakala. Možno to boli len štyri riadky, ale presne opísali to, čo som spravila. Na konci listu mi nechal svoju adresu, ak by som mu chcela odpísať. Nemal tam žiadne meno, takže som netušila, že či to je dievča alebo chlapec, mal tam len číslo a miesto, kde sa dali hromadne posielať listy a ľudia si ich tam anonymne mohli vydvihnúť. Rozhodla som sa, že mu odpíšem. 

V živote občas robíme chyby.

Tie nás však naučia mnoho.

Aj ľudia, ktorí nás zrania.

Nám pomôžu chápať podstatu toho, prečo to spravili.

Možno som nebola taká orginálna, ako on, ale aspoň som to skúsila. Vypýtala som si obálku a poprosila som sestričku, aby to podala. Presne o týždeň na to, som konečne mohla odísť z nemocnice a tohto človeka, ktorý mi písal vždy nové a nové riadky som si veľmi obľúbila, aj ked som stále netušila kto to je. Jeho slová mi však dodávali veľa sily. 

Rozlúčila som sa s lekármi aj so sestričkami a potom som išla s taškou na chrbte von z nemocnice. Uvedomila som si však, že ja vlastne ani nemám kam ísť. Čakala som pred nemocnicou, ako keby mal práve niekto padnúť z neba, kto by mi pomohol. 

"Ronnie," ozval sa hlas za mnou. Rýchlo som sa otočila a zbadala som Justina. 

"Ja som ti povedala, že mi už máš dať pokoj." Odvrkla som. Justina moje slová vôbec nezastavili. Urobil tri kroky a prešiel tesne pri mňa. 

"Kam sa teraz chystáš?" Vydvihol na mňa obočie. Venovala som mu škaredý pohľad a odmietala som odpovedať. Justin veľmi dobre vedel, že nemám kam ísť a chcel ma len vytočiť. 

"Chod za frajerkou a mne daj pokoj, nemám päť rokov, viem si poradiť aj sama." 

"Ronnie ty si moja frajerka." Povedal, ako keby to bola tá najnormálnejšia vec na svete.

"Pche." Zasmiala som sa. "To určite, veľmi dobre si preukázal, ako som tvoja frajerka. Bežne sa frajerky podvedú s babami, ktoré pre teba majú zabezpečovať na koncerte oblečenie." 

"Prepáč, prepáč, prepáč!" Vykríkol. "Ešte koľko krát sa ti za toto mám ospravedlniť?"

"Pre mňa za mňa to rob aj do konca života, ja ti toto aj tak nikdy neodpustím." Teraz presne nastal čas, aby som od neho vypadla. Rozbehla som sa trošku rýchlejšie a išla od neho čo najdalej. Asi som bola príliš rýchla, lebo Justin si až po chvíľke všimol, že tam vedľa neho nie som. 

***

Večer to už začínalo byť na ulici horšie. Dosť často konám nepremyslene, ale v poslednom čase robím fakt sprostosti. Vonku nebolo ani nohy a ulice žiarily pouličnými lampami. Jasné, ktorý normálny človek by bol o takomto čase vonku..

"Hej kráska." Striaslo ma. 

"Ale zlatko, čo hľadáš vonku tak sama?"

"Otoč sa no tak." Neotáčala som sa, lenže jeden z nich mi chytil lakeť a obrátil si ma k sebe. Ocitla som sa zoči-voči trom chlapom, ktorí boli určite nafetovaní a aj poriadne napití, cítila som im to z dychu. 

"Povedz kráska, čo hľadáš v týchto končinách?" Opýtal sa jeden z nich. Podľa pravdy som ani netušila, že kde som. 

"No čo? Otrhli ti jazyk? Pretože my ti môžeme dopomôcť, aby sa ti vrátil späť." Dotkol sa mi pása a ja som vykríkla. Šľahla som mu na ruku a odstúpila som o pár krokov dalej. Chcela som bežať, ale vedela som, že to nemá cenu. 

"Pozrite, ak chcete peniaze, alebo môj mobil," začala som. 

"Žiadne peniaze, ani tvoj mobil kráska nepotrebujeme. Chceme teba." Vrhli sa na mňa.. Dvaja z nich ma chytili za ruky a ten tretí mi zapchal ústa aby som nemohla kričať. Do riti! Justin prosím zjav sa tu nejako, mne teraz nikto nemôže pomôcť len ty. Opakovala som si v sebe. Ani som nevnímala, ako rýchlo ma vliekli niekam preč. Ocitla som sa v špinavom a zapáchajúcom sklade. 

"Mali by sme ju ukázať šéfovi." Zasmial sa jeden z nich. Tý dvaja prikývli a potiahli ma do nejakej miestnosti, človek ktorého som však tam uvidela mi vyrazil naozaj dych.. toto som nečakala.

Mám dve otázky :) 1. kto podľa vás píše Ronnie listy? 2. a koho práve mohla vidieť?