Everything has changed

48.časť- Koniec

O 2 roky neskôr

(pustite si John Legend- All of me

Ronnie

Bolo to zváštne, keď mi v jeden večer zazvonil mobi. Ležala som v posteli a vlastne o takomto čase mi už zvyčajne nikto nevolával. Displej mobila mu ukázal číslo, ktoré mi volalo a napriek tomu, že som ho nemala v kontaktoch, tak som toto číslo poznala naspamäť. Roztriasli sa mi ruky a v hrdle sa mi vytvorila hrča. Nemyslela som si že v živote budem počuť ešte jeho hlas. Ale musela som sa rozhodnúť čo spravím, pretože mobil stále vyzváňal. No ale zrejme všetci poznáte ten pocit, keď vám srdce hovorí áno a rozum zas nie. A u mňa to bolo zvyčajne tak, že som poslúchla srdce, čo mi väčšinou v živote moc nepomohlo. 

"Ahoj, už som si myslela, že mi to nezdvihneš." Stavím sa, že sa usmial pritom ako to povedal.

"Ja som len nemala pri sebe mobil." Koktala som ako bláznivá fanynka, ktorá práve stretla svojho idola. Na chvíľu nastalo medzi nami ticho, ale nie to trápne  ticho, ale práveže to príjemné.

"Viem, že ti príde asi divné, že som ti zavolal po tak dlhom čase, ale napadlo ma že s tým nič nepokazím. Len som chcel vedieť ako sa ti darí. Po tom čo si odišla som ťa už ani nestretol a to ak sa nemýlim stále bývame v rovnakom meste." Trochu sa zasmial.

"Je mi fajn, ďakujem." Ja som fakt netušila čo mu povedať. Napríklad že, je mi fajn a hore na poschodí leží naša dcérka a je vážne nádherná, má po tebe veľké očká.. Radšej som zatriasla hlavou, lebo tieto myšlienky boli naozaj hlúpe.

"Je ti fajn, nič viac mi nepovieš?" Ticho.. Zas a zas ticho. "Napadlo ma, že by sme mohli ísť na kávu-" Okamžite som ho prerušila.

"Nie Justin, to vážne nepôjde."

"Snád mi nechceš povedať, že máš záväzky." Jasné že mám.. "Alebo máš manžela čo ťa po práci vôbec nepúšťa von." Zasmial sa. Nevedela som čo mu mám na toto povedať, ale jedno bolo isté. Napriek tomu aký úžasný pocit som mala v sebe vdaka tomu, že som po dlhom čase počula jeho hlas, taktiež som si musela uvedomiť, že si od neho musím držať odstup. A kvôli tomu malému stvoreniu, ktoré som mala doma musel byť ten odstup oveľa väčší ako kedykoľvek predtým.

"NIe to nemám. Len si nemyslím, že by bolo dobré stretnúť sa. Dlho mi trvalo kým som sa z toho dostala Justin a znova do toho nechcem spadnúť. Je mi dobre teraz, mám fajn život a naozaj ťa do neho nepotrebujem." Nechcela som hovoriť takéto veci, ale nemusela som. 

"Ja vôbec nevravím Ronnie, aby sme si teraz znovu začali či čo. Len som si s tebou chce vyjsť niekam ako so starou kamarátkou. Pokecať o živote na pár hodín a potom by sme sa obaja vrátili k svojim povinostiam. Neviem aký v tom vidíš problém. No beriem to, akceptujem ak sa so mnou nechceš stretnúť, len som to chcel skúsiť."

"Nie Justin! Nemyslela som to tak." Znova som mu podlahla, ale ked som počula to zúfalstvo v jeho hlase, tak som nevedela inak konať. "Môžeme sa na chvíľku stretnúť." Vzdychla som.

"Som rád, že súhlasíš. Takže kedy to bude a kde?"

"Môžeme aj hned zajtra. A kde?" Rozmýšľala som. Veľmi daleko by som chodiť nemala, pretože mi nebude mať kto postrážiť malú. Musela som si teda vymyslieť niečo.. aj ked to niečo bolo asi veľmi nebezpečné a nedomyslené. "Mohol by si sa zastaviť u nás." Vyriekla som. Jasné, mohlo len mňa napadnúť, aby prišiel Justin do domu, kde bývala aj jeho mala dcérka o ktorej existencii nemal ani potuchi..

"Nebude sa tvoj manžel hnevať?" Justin nemám žiadneho manžela, ale bude lepšie ak si budeš myslieť, že nejakého mám. Aspoň sa o nič nebudeš pokúšať.