Everything has changed

20.časť

Náš bozk prerušilo trúbenie taxíka. Obaja sme sa od seba odtiahli, ešte stále pritlačený na seba. Justin sa pozeral cez moju hlavu, aby mohol zistiť, kto to trúbil, a ked uvidel taxík, ktorý svietil na tmavom chodníku, tak sa trochu usmial, ale trvalo to naozaj len krátko. Jeho pohľad sa zameral na moju tvár a ja som robila to isté. Prešli možno štyri roky, ale on vyzeral stále tak isto. Ani jeden znak na jeho tvári nenasvedčoval tomu, že by mal teraz 21 rokov. Taxík znova zatrúbil, a tentokrát som od Justina odstúpila o krok dalej.

"Ideš.. domov?" Opýtal sa ma. Usmiala som sa na neho a prikývla som. Neviem prečo som mala taký pocit, ale Justin sa ma bál, alebo niečo takéto. Bol úplne napätý, ked sa so mnou teraz rozprával, aj ked pred chvíľkou, ked sme sa bozkávali.. tak bol úplne uvoľnený. Som rada, že sa aspoň toto medzi nami nezmenilo. 

"Áno, teraz som prišla z Toronta." Odpovedala som mu. 

"Takže, už ti škola skončila?" Počula som nádej v jeho hlase. Prikývla som a otočila som sa na taxík. Vodič v ňom nevyzeral veľmi nadšene, takže som usúdila, že by bolo lepšie, ak by som do neho znova nastúpila. Ani som nechcela pomyslieť na to, koľko môže teraz ukazovať taxameter. 

"Prepáč, ale už musím ísť. Čaká na mňa taxík." Otočila som sa na odchod, ale Justinova ruka ma potiahla späť. Otočil si ma k sebe, jednou rukou ma chytil za líce a pobozkal ma. 

"Teraz môžeš ísť." Povedal. Nechcem si ani predstaviť, ako som sa musela červenať. Rýchlo som sa otočila a utekala som k taxíku. Ked som nasadla tak mi chlapík naznačil dosť divný pohľad, ale ja som ho ignorovala. Zapla som si naspäť pás a jedným očkom som sa pozrela na taxameter. Preboha! Otec ma pravdepodobne zabije. No dohodla som sa sama so sebou, že to radšej zaplatím so svojích. Ked zastavil pred domom tak som mu podala peniaze a potom spolu s ním vystúpila, pretože mi musel dať ešte moje veci. Otec akurát vtedy vyšiel z domu.

"Ahoj zlatko, trvalo ti to." Nechcem znieť hnusne, ale iný rodičia povedia skôr, ako sa máš, ked uvidia po rokoch ich dcéru, a nie toto čo povedal môj otec. No zvykla som si, aký je ten môj. Otec vzal moje veci a potom sme išli dnu do domu. Niečo mi stále rozprával, ale ja som bola myšlienkami úplne mimo, pretože som mala stále pred očami tú scénku s Jusitnom. Ach otec, kebyže ty len vieš, že čo sa so mnou už stihlo stať, odkedy som v Stratforde. Viem, že už som dospelá, ale on by mi určite ani teraz nedovolil byť s Justinom.

"Ahoj Ronnie." Pozdravila ma Vanessina mama. Usmiala som sa na ňu, ale ten úsmev určite nebol skutočný. Nikdy jej neodpustím, čo som si kvôli nej musela prežiť. Aby som nezabudla, mamu som odvtedy, ako ma od nej vzal Justin ani nevidela..

"Som dosť unavená, tak si pôjdem ľahnúť, dobre?" Otec prikývol a ja som šla hore do izby. Neprezlečená som si ľahla do postele, rukami som objala vankúš a usmievala som sa ako pripečená. Neviem ako sa cíti teraz Justin, ale ja som úplne hotová z toho čo sa stalo, ešte stále. Bože bozkávala som sa s ním! Konečne som zas cítila jeho pery a mám pocit, že moje srdce v tejto chvíli bije tak splašene, že mám strach, že mi vyskočí z hrude. Vytiahla som si z vačku telefón a odomkla som dotykovú obrazovku. Ešte stále som si pamätala naspamäť Justinove číslo, len dúfam, že si ho za tie roky nezmenil. Vytočila som ho a čakala som, až mi to zdvihne. 

"Bieber.." zamrmlal.

"Justin." Zasmiala som sa. 

"Ronnie?" Prekvapene sa opýtal, na čo som sa musela zasa zasmiať. Bože stále mám slabosť pre tohto chlapca. 

"To som ja." Potvrdila som mu a oprela som sa chrbtom o stenu a nohy som si vyložila.

"Rád ťa počujem." Som si istá, že sa teraz musel usmiať, aj ked som ho nevidela. Počula som, ako zavrel dvere, takže predpokladám, že musel ísť niekam, aby mohol byť sám. Nastalo medzi nami ticho, ale nebolo to, to otravné ticho, ale skôr to príjemné a pokojné ticho.