Život hore nohami

Kapitola 1. - Čakáreň, v ktorej sa nechcete ocitnúť pred tridsiatkou

Na bielych dverách oproti mne je nalepený oznam „Neklopať!". Pod ním visí menšími písmenami poučný text o tom, že slovo pacient je odvodené od latinského „pati", čo znamená trpieť, alebo čosi vydržať. Vraj máme pekne sedieť na zadku a trpezlivo čakať, pretože doktor nie je Frankenstein, takže občas potrebuje aj prestávku na záchod a desiatu, a teda ho nemáme otravovať medzi pol jedenástou a jedenástou.

Asi to malo pôsobiť vtipne, ale technicky je to hlúposť, pretože Frankenstein nebol príšera, ale paradoxne doktor, ktorý vytvoril monštrum menom Igor. Takže aj doktor Frankenstein potreboval chodiť na záchod. A keby v tom čase existovali mobily, asi aj on by cez dopoludňajšiu prestávku visel na telefóne, a snažil sa ospravedlniť svojej manželke za to, že včera večer prišiel domov veľmi neskoro a nestihol nakúpiť. Pretože presne to robí teraz môj doktor. Telefonuje a sype si popol na hlavu. Totálne ho počujem cez tenkú stenu medzi čakárňou a ordináciou.

V skutočnosti to vlastne nie je môj doktor, ale Luciin. Som tu ako morálna podpora. A tiež je tu moja mama a Luciin otec. Zaberáme polovicu čakárne. Ostatné pacientky na nás s úškľabkom pokukujú. Snažím sa nevšímať si ich a radšej si so záujmom prezerám letáky na stole. Samá reklama na čapíky proti vaginálnej mykóze a antikoncepčné tabletky. Bohužiaľ, na tie je trochu neskoro. Zrejme sme sem mali prísť pred ôsmimi mesiacmi, pretože pre Luciu v tridsiatom štvrtom týždni tehotenstva je na antikoncepciu trochu neskoro. Vedeli ste, že zdravé tehotenstvo trvá tridsaťosem až štyridsať týždňov? Nie? Ani ja. A, úprimne, bez tejto informácie by som sa pokojne zaobišiel ešte ďalších desať až pätnásť rokov.

„Potrebujem na vécko," zastená Lucia a škaredo na mňa pozrie. To je signál, že mám vyskočiť a pomôcť jej vstať. Otrávene sa postavím. Nie, že by som jej nechcel pomôcť, ale za tri hodiny, ktoré tu sedíme, bola cikať už asi dvadsaťkrát. Nepreháňam. Dieťa jej tlačí na mechúr a behá na záchod každých pár minút. Zo stoličky sa zdvihne s bojovým pokrikom hodným Sereny Williamsovej vo finále Wimbledonu.

Vo vedľajších dverách sídli kožná ambulancia. Pred ňou sedia decká približne v mojom veku, ktoré sa sem chodia ulievať cez písomky. Závidím im, pretože dostanú pečiatku do zošita, a vypadnú odtiaľto. Pôjdu na kofolu alebo hranolky s kečupom, budú rozoberať najnovšie filmy a najhoršie, čo ich čaká, je opravný test. Ja síce tiež dostanem pečiatku, ale odtiaľto pomažem rovno do školy, po vyučovaní hneď domov, prípadne do obchodu, aby som kúpil večeru, a potom ešte k Lucii, aby som počúval, ako som jej zničil život a masíroval jej opuchnuté nohy. Za tých desať minút srandy na chate mi toto celé naozaj nestálo.

Z kožnej ambulancie vykukne sestrička a zavolá ďalšieho pacienta. Podrží otvorené dvere a spoza nej vyjde vysoké dievča v červených kockovaných nohaviciach a čiernom roláku. Má tmavé vlasy vyviazané do strapatého uzla na vrchu hlavy a ľavú ruku obviazanú bielym fáčom. Pozdraví, vloží si do tašky akúsi krabičku s liekmi alebo masťou a z vešiaka na chodbe zvesí tenkú bundu. Kým sa oblieka, pohľadom prebehne pacientov v čakárni. Zrejme nečaká, že stretne niekoho známeho, preto sa prekvapí, keď ma spozná. Volá sa Saša, chodili sme spolu na základnú školu. Usmeje sa a kývne mi zdravou rukou.

„Uhni," zavrčí Lucia a pokúša sa pretlačiť okolo mňa. Vôbec som si nevšimol, kedy sa vrátila. Obrovským bruchom mi na chvíľu zacloní výhľad na Sašu, za čo som nesmierne vďačný, pretože netúžim po tom, aby ma niekto videl v čakárni u gynekológa.

Lenže potom si Lucia s fučaním zase sadne. Saša tam stále stojí, žmurká tmavými očami. Pozrie na Luciu, na tabuľku s označením gynekologickej ambulancie a späť na mňa. Usmeje sa ešte raz, ibaže tentoraz trochu ľútostivo, málinko pokrčí ramenami, ako keby hovorila „Život je neuveriteľný, však?", prehodí si tašku cez plece a bez obzretia vyjde z čakárne.

„Slečna Magulová!" zakričí sestrička z gynekologickej ambulancie. Prestávka skončila a sme na rade. Zdvihnem Luciu, ktorá by v tomto štádiu potrebovala možno už aj motorizovaný žeriav, a zamierim do ordinácie. Za mnou sa teperí mama a celú procesiu s povzdychom uzatvára Luciin otec. Myslím, že ak sa niekto cíti nepríjemnejšie ako ja, je to určite on. Môžem zodpovedne vyhlásiť, že pri pohľade na všetky tehotné ženy okolo nás sa celý čas červená a príšerne potí.

Nahrnieme sa do malej ordinácie. Doktor je už na nás zvyknutý, vždy chodíme v tomto zložení. Vyzeráme trochu ako mormónska rodina. Rodičia však s nami chodiť musia, pretože ani jeden z nás ešte nie je plnoletý.

„Ako sa cítite, mamička?" zahlaholí doktor na pozdrav. Má hrozne hrubý a zvučný hlas, určite ho počuje aj to decko vnútri Lucie.

„Ďakujem, dobre," odzdraví moja slušne vychovaná mama. Vzápätí sa začervená, lebo si uvedomí, že doktor sa nič nepýtal jej, ale Lucie. Fajn, teraz sa už cítime trápne úplne všetci.

Doktor zopakuje otázku a pre istotu uprene pozerá rovno na Luciu.

„Ako sa cítite, slečna Magulová?"

„Ako kindervajce," zavzdychá nastávajúca slobodná matka a zvalí sa na ošetrovacie lôžko. „Už len čakám, kedy zo mňa niekto vyberie to prekvapenie," pošúcha si nafúknuté brucho.

„Ešte si štyri až šesť týždňov počkáte," oznámi jej radostne, ako keby vyhrala v lotérii. "Poďme sa na to pozrieť."

Zo stolíka vezme priehľadný gél a ultrazvukovú hlavicu. Natrie Luciine brucho a pritlačí hlavicu na pokožku. Na monitore zavesenom na stene sa objaví bledá machuľa, v ordinácii sa rozľahne zvuk, ako keby okolo plnou parou uháňal rýchlik.

---

Povedala som si, že sú prázdniny, tak sa trochu pobavím a zavesím ďalší príbeh. Obálka nie je zatiaľ nič moc, keďže ich robiť neviem, názov mi tiež bohvieako nevyšiel, pretože mi zatiaľ nič iné nenapadá, ale možno sa vám bude páčiť aspoň príbeh :-) Tentoraz budeme mať ako rozprávača chalana :-)