Život hore nohami

Kapitola 24. - Vianoce

V decembri slávi Ironman svoje prvé Vianoce. Naši sú z toho úplne hotoví. Už roky sa u nás okolo sviatkov nerobilo veľké haló, ale teraz zdobia stromček, mama pečie, akoby mal nastať koniec sveta a mohli nás spasiť iba jej koláčiky, vo všetkých kútoch svietia dekorácie.

„Viete, že je ešte príliš malý a nebude si to pamätať, však?" uisťujem sa.

„Už roky sme nemali doma na Vianoce dieťa," vzdychne mama slastne.

„A ja som čo?" urazím sa.

„Ty si starý corgoň," usadí ma otec.

Musím uznať, že je to naozaj fajn. Ako keby som všetko znovu prežíval ako dieťa a pozeral na všetko detskými očami. Svet je odrazu akýsi krajší a zaujímavejší. Teším sa, že mám pred sebou ešte aspoň trinásť Vianoc, kým Ivko vyrastie.

Teplo ho oblečiem, strčím do fusaku, kočík zakryjem dekou a v prvý deň zimných prázdnin ho vezmem do mesta.

„Vidíš? To je Betlehem," ukážem mu drevený stánok na námestí, kde sedia prezlečení dobrovoľníci a trasú sa od zimy. „Keď budeš starší, kúpim ti tvoj prvý punč."

Sám si ho kúpim už teraz. V bruchu sa mi rozlieva teplo, keď si z neho glgnem a pomyslím na to, koľko prvých razov ma ešte čaká s Ivkom. Prvý zub. Prvý krok. Prvý deň v škôlke. Prvá päťka v škole. Och, nie, päťka nie. Ivko musí byť šikovnejší, než som bol ja. Alebo aspoň usilovnejší.

„Chlapi sa spoločne vybrali na flám?" drgne ma niekto do rebier. Zabehne mi punč a rozkašlem sa.

„Ahoj," usmievam sa ako idiot, keď som konečne schopný rozprávať. Za mnou stojí Saša. Po rozhovore s mamou som veľa premýšľal. Mala pravdu, nie je fér zaťahovať Sašu do môjho spackaného života. Stále sme priatelia, ale držím si odstup.

„Štrngneš si so mnou?" nastaví plastový pohár a pripijeme si.

„Na Ivka!"

„Na Ivka!"

„Budeš zajtra v kaviarni?" opýtam sa jej. „Mám už voľno, prišli by sme ťa pozrieť čo najskôr."

„Nebudem," pokrúti hlavou, „na sviatky sme zatvorili."

Nerád to priznávam, ale cítim sklamanie. Dúfal som, že ju cez prázdniny uvidím. Cítim sa s ňou dobre. Nemusím sa tváriť, že som ľudská bytosť, ale môžem byť normálnym zúfalým unaveným otcom na materskej.

„Ale mohol by si ma prísť pozrieť k nám domov," dodá.

Opäť mi zabehne punč.

„Akože k tebe domov?" uistím sa.

„Samozrejme."

„Myslel som, že nechceš, aby Jana videla malého, nech ju to nerozruší. A asi chápeš, že bez malého nemôžem ísť nikam."

„To je v pohode, Jana išla na víkend so svojou kamarátkou do kúpeľov. Ako odmenu za to, že je vzorná pacientka a dobre sa zotavuje."

„To je skvelé," odpoviem. Vyznie to, akože som rád za Janu, čo aj som, ale zároveň hovorím o tom, že ma Saša pozvala k sebe.

„Musím utekať do obchodu," pozrie na hodiny na veži. Pokrčí plastový pohárik, hodí ho do koša a nakloní sa ku mne. Pobozká ma na líce. Vonia ako káva a škorica. Zmôžem sa len na to, aby som si na líce priložil ruku, či sa mi to iba nesnívalo.

„Človeče, Ironman," pokrútim hlavou smerom ku kočíku, „zdá sa, že nie si jediný, ktorý sa ešte môže tešiť na svoje prvé razy."