Život hore nohami

Kapitola 12. - Ľudské mláďatá

Dnes výnimočne pridávam aj tretiu, keďže som ju stihla dopísať :-) Snáď vás to ešte neonudilo. Je to však vec, ktorá sa prakticky píše sama, je mi blízka a chcem ňou niečo povedať, takže prajem príjemné čítanie :-)

Cestou z nemocnice mamu prešla eufória a vystriedali ju obavy.

„Nemáme nič nachystané. Žiadnu postieľku, oblečenie, hračky vaničku... absolútne nič," zalamuje rukami. „Vieš vôbec, aké je všetko drahé?"

Zdá sa, že slovo „drahý" sa teraz u nás bude skloňovať dosť často. Nezazlievam to našim. Mama pracuje ako predavačka v supermarkete a otec ako policajt. Mal by som si zrejme pozrieť ilegálne stránky, na ktorých sa obchoduje s ľudskými orgánmi. Ktovie, koľko by som dostal za takú obličku na čiernom trhu?

„Ešte nie je neskoro, stále si to môžeš rozmyslieť a ráno to vybehneme podpísať," pozrie na mňa otec úkosom.

Rázne zavrtím hlavou.

„Nie, už som sa rozhodol. Možno som ako syn nanič, ale chcem sa aspoň pokúsiť byť lepší otec."

Naši si vymenia pohľady, ale ku cti im slúži, že na moje stupídne heroické reči nepovedia nič.

Doma zamierim rovno k počítaču. Nezáleží na tom, že mám sedemnásť. Bill Gates mal sedemnásť, keď založil svoju prvú firmu, a pozrite, kde je dnes!

Prihlásim sa na facebook a verejne oznámim, že som otec a mienim ním ostať. Je to len poistka proti tomu, aby som si to naozaj v noci nerozmyslel. Ak to všetkým poviem na sociálnej sieti, už to nemôžem vziať späť. Čo ďalej? Napíšem do statusu, že ak by mal niekto hračky a oblečenie po starších súrodencoch, ktoré už nepotrebuje, rád si ho vezmem. Rovnako aj kočík, vaničku a prakticky všetko, čo sa týka detí.

Potom vezmem z kúpeľne mamin kôš na bielizeň, vložím do neho deku a vankúš. Vyzerá to trochu ako pelech pre psa, ale rozmerovo vyhovuje a Ironman z neho nevypadne. Ak pod neho podložím skejtbord, môžem ho dokonca voziť po izbe, ak nebude môcť zaspať. Spokojne si obzriem svoj výtvor. Tak, to by sme mali, nie? Deti nepotrebujú veľa peňazí, ale veľa fantázie. Takže aspoň niečo môžem drobcovi poskytnúť.

Na druhý deň sa ponáhľam do nemocnice a pýtam sa na Luciu.

„Slečna Magulová so súhlasom otca podpísala revers a odišla," informuje ma sestrička.

„Nechala tu dieťa?" opýtam sa hlúpo. Neverím, že naozaj k nemu necíti vôbec nič.

„Presne tak. Predpokladám, že vy ste otec. Chcete ho vidieť?"

„Iste."

Ako vo sne kráčam za ňou. Zavedie ma do malej miestnosti, kde v priehľadných vozíkoch spia novorodenci. Mohol by som sa tváriť, že si, samozrejme, pamätám, ktorý z nich je môj vlastný syn, ale pravda je, že mi všetci pripadajú rovnakí. Nezistil by som, ktorý z nich je môj, ani keby som tu drepel tri hodiny. Našťastie nie je sadistka. Z jedného vozíka vyberie červeného zošúvereného drobca v perinke a podá mi ho.

„Dávajte pozor na hlavičku, aby nezapadla. Pre novorodenca to môže byť veľmi nebezpečné."

„Mohla by mu odpadnúť hlava?" vydesím sa a roztrasú sa mi ruky.

Potlačí smiech.

„Nie odpadla, ale zapadla," vysvetlí. „Nemá dostatočne pevný krk, treba ho držať tak, aby nezakláňal hlavu."

„Jasné," pritakávam, ako keby mi to dávalo zmysel.

Nechá ma, aby som sa posadil na stoličku a vloží mi ho do náručia. Ivko sa pomrví a otvorí oči. Rád by som si myslel, že ich má modré po mne, ale po včerajšom sedení na internete viem, že všetci novorodenci ich majú modré. Ukazovákom ho pohladím po líčku.

„Nebudem ťa klamať, so mnou ako s otcom si práve nevyhral genetickú lotériu, čo sa týka inteligencie, ale tvoja mama je celkom múdra, tak ti držím palce, aby si to po nej podedil."

Hlavu má holú ako koleno, pokožku na nej jemnú ako myší kožúšok. Prstom mu prejdem po drobnom nose a oblúku obočia. Rozoznávam, že niektoré črty zdedil po Lucii. Tvar jej očí a brady. Odrazu si spomínam, prečo som sa s ňou na chate dal do reči. Páčil sa mi jej profil, keď sa skláňala nad rádiom, aby vymenila cédéčko. Mala krásne modré oči a žiarivú pleť. Strašne som sa jej vtedy túžil dotknúť, aby som zistil, či je aj na dotyk taká príjemná, ako na pohľad.

„Som za teba zodpovedný," poviem synovi. „Sľubujem, že sa budem strašne snažiť vynahradiť ti všetko, o čo kvôli mne určite prídeš."

Nechápem, ako môže byť človek pánom tvorstva. Nie sme najrýchlejší, najväčší, ani najsilnejší. Všetky zvieracie mláďatá dokážu po narodení stáť na vlastných nohách, kým naše ani neudržia hlavu a stolicu. Ivko je drobný, krehký a bezzubý. Pripomína kresleného deda Simpsona, keď si zabudne nasadiť protézu. Napriek tomu je dokonalý.

Pobozkám ho na zvraštené čelo a vrátim ho späť do vozíka.

„Novorodencov treba polohovať, aby im nezostala plochá hlavička," poučí ma sestrička, keď zbadá, že som ho položil na chrbát. Okamžite ho pregúli na bok. Zastonám. Som s ním sotva tri minúty, a už som niečo pohnojil. Dúfam, že pri odchode z nemocnice mi k nemu dajú aj manuál na obsluhu.