Život hore nohami

Kapitola 54. - Koniec cesty

Let je nízkonákladový, takže nedostaneme ani občerstvenie. V žalúdku mi škvŕka, pretože som sa nestihol naraňajkovať. Dúfal som, že si stihnem niečo kúpiť na letisku, ale na diaľnici boli od skorého rána zápchy, poslední zúfalci sa snažili dostať domov, aby dorazili včas na večeru s rodinou. Som možno jediný blázon, ktorý ide smerom preč od rodičov a od syna. Utešujem sa iba tým, že Ivko je príliš malý na to, aby si to pamätal. Navyše je to iba jeden večer, zajtra aj tak letím prvým lietadlom domov, takže sa s ním celý deň môžem hrať s autíčkami a vláčikmi a všetkým, čo som mu kúpil, zabalil a starostlivo odložil pod stromček. Tento deň je špeciálny darček pre mňa. Niečo, čo potrebujem a po čom túžim už dlhý čas. Dúfam, že je to zároveň darček, ktorý poteší aj Sašu. Predstavujem si, ako vystúpim na letisku v Liverpoole, sadnem na prvý taxík a odveziem sa k jej domu. Ak bude ešte v práci, pokojne počkám na jej prahu a budem sa tešiť na to, ako ju prekvapím. Budeme mať pre seba celý večer a celú noc.

„Vážení cestujúci, zapnite si pásy, prosím," oznámi odrazu letuška. Nad dverami do pilotovej kabíny sa rozsvieti nápis a obrázok bezpečnostných pásov. Zvedavo vykuknem von.

„Už sme tu?" opýtam sa tučnej pani vedľa mňa, ktorá sa mi hneď na začiatku letu zdôverila, že jej dcéra žije v Anglicku a ona už niekoľko rokov každé Vianoce lieta za ňou. Ona musí predsa vedieť, či sme už na mieste. Zdá sa mi, že let trval akosi prikrátko.

„Určite nie," pokrúti hlavou. „Asi len ideme do turbulencie."

Vzápätí sa z reproduktorov ozve pilotov hlas.

„V mene našej leteckej spoločnosti sa vopred ospravedlňujem za nepríjemnosti. Z riadiacej veže som dostal správu, že nad Liverpoolom je silná snehová búrka, všetky lietadlá boli presmerované na okolité letiská. Pristaneme v Stanstede, kde budete môcť počkať v letiskovej hale a občerstviť sa, prípadne nakúpiť posledné vianočné darčeky, kým opäť budeme môcť vzlietnuť. Ešte raz sa ospravedlňujem a želám všetkým príjemné Vianoce."

Reproduktor stíchne. Zato ľudia na sedadlách začnú hlasno protestovať a gestikulovať.

„Ako dlho môže to zdržanie trvať?" otravujem zase pani vedľa.

„Bohvie," mykne plecom. „Niekoľko hodín, predpokladám."

Sťažka prehltnem. Mám dosť veľký náskok, ale aj tak dúfam, že mi to bude stačiť. Snáď to stihneme do obeda, aby som Sašu prekvapil, keď príde z práce.

Žalúdok mi zopárkrát poskočí, kým pristaneme. Aj tu už začína fúkať silný vietor a lietadlo tvrdo dosadne na pristávaciu dráhu. V stánku si kúpim bagetu, ale viac na ňu nemám chuť. Pomotám sa po hale, kúpim Ivkovi model dvojposchodového autobusu a otcovi tričko s nápisom „Môj syn bol v Anglicku, a všetko, čo mi odtiaľ priniesol, je toto mizerné tričko". Otec má rád klišé a otrepaný humor, bude sa mu páčiť.

Netrpezlivo kontrolujem hodiny na stene, porovnávam ich s časom v mojom mobile a naťahujem uši, aby som náhodou neprepočul ohlásenie môjho letu. Ale asi sa namáham úplne zbytočne, pretože vonku sa rozpršalo. Vždy som si myslel, že anglický dážď je otravný a riedky, ale toto tu je poriadna smršť. Prúdy vody bičujú pristávacie dráhy, zopár lietadiel ešte pristane, žiadne však neodlietajú.

Cinkne mi pár smsiek. Mama sa pýta, či som dobre doletel, Saša mi želá šťastné a veselé Vianoce. Vraj má práve prestávku a je totálne uťahaná, pretože zrušili dočasne všetky lety a letiskové bistro je plné na prasknutie. O chvíľu končí a teší sa domov. Srdce mi klesne ešte hlbšie. Predstava o tom, ako ma nájde sedieť na prahu a čakať na ňu ako vianočný darček sa rozpadla na prach.