Život hore nohami

Kapitola 13. - Kočík, plyšový pes a iné haraburdy

Na ďalší deň už musím ísť do školy, inak vážne vyletím. Vlastne, možno vyletím aj tak, pretože sa nedokážem sústrediť absolútne nanič.

„Človeče, ty si sa absolútne pomiatol," krúti hlavou Rišo, keď si k nemu prisadnem do lavice.

„Je to dosť možné," priznám skormútene. Celú noc som nemohol spať a premýšľal som nad tým, čo som vyviedol. Nikdy v živote som nemal ani len škrečka. Ako sa chcem postarať o dieťa?

„Niečo pre teba mám," uškrnie sa. „Väčšinou sa po narodení syna zapaľuje cigara, ale toto je lepšie," položí na lavicu džoint. Okamžite ho zhrabnem a strčím do vrecka džínsov.

„Šibe ti? Chceš mi narobiť problémy?" poobzerám sa, či nás niekto nevidel.

„Pokoj, kámo, odkedy si otec, si nejaký precitlivený," smeje sa mi.

Ukážem mu vztýčený prostredník, vezmem si tašku a odkráčam do učebne na hodinu grafického dizajnu v digitálnych médiách. Znie to veľmi honosne, ale v podstate sa učíme len niečo, čo už dnes zvládne decko na základnej škole, ak má doma lepší počítač a v hlave viac, než kôpku sena.

Podľa zadania rýchlo dokončím fingovanú stránku s reklamou a prihlásim sa na facebook. Ozvalo sa mi zopár ľudí, ktorí sa potrebujú zbaviť detských harabúrd. Ak si po ne popoludní prídem, budem šťastný majiteľ plyšového medveďa, igelitky s novorodeneckým oblečením a pol balíka nespotrebovaných plienok. Nie je to bohviečo, ale niekde treba začať.

Preklikám sa rôznymi komentármi s blahoželaniami, kým nenarazím na niečo zaujímavé. Sesternica pracuje v materskom centre ako dobrovoľníčka a píše, že tam niekto doviezol detský kočík ako dar pre sociálne znevýhodnené rodiny. Je starý a opotrebovaný, ale stále slúži.

„Jasné, že ho chcem," okamžite zareagujem a zapíšem si adresu centra.

Som dobrý, gratulujem sám sebe v duchu. Za necelé dva dni som vyriešil pre Ironmana posteľ a kočík. Na vlne eufórie naklikám do prehliadača, čo všetko potrebuje novorodenec.

„To má byť žart?!" vykríknem nahlas a celá trieda sa po mne otočí. „Pardón," ospravedlním sa. „Len mi zblbol program." Skloním sa nad obrazovkou, na ktorej svieti zoznam dlhší ako moja ruka. Rôzne hygienické potreby, odsávačky nosa, špeciálne masti a krémy, sterilizátor, fľašky, ohrievače potravy, sušené mlieka... Zakrúti sa mi hlava. Uistím sa, že je to stránka pre bežných smrteľníkov, nie pre kráľovské rodiny, a ešte raz si zoznam prečítam. Vyzerá to tak, že ak budem chcieť zohnať aspoň polovicu z toho, budem musieť predať nielen obličku, ale minimálne jeden ďalší orgán.

„Prosím ťa, nevieš, ako to vrátim späť?" nakloní sa ku mne spolužiačka Gréta. Je otravná ako osina v zadku. Organizuje všetky školské výlety a akcie, zber papiera, zbierky gombíkov a podobné somariny. Myslím, že si pomýlila školu, mala ísť na strednú riťolezeckú, alebo niečo podobné.

Dvomi klikmi vyriešim jej problém a vrátim sa k svojmu zoznamu.

„To všetko musíš kúpiť pre bábo?" opýta sa zvedavo.

Okamžite zavriem stránku a zavrčím, aby si hľadela na svoj monitor, pretože sa práve bujným poprsím oprela o klávesnicu Space a robí si na stránke paseku.

Zaťuká si na čelo, ale vráti sa k svojej práci.

Popoludní utekám do materského centra, kde na mňa v plnej nádhere čaká kočík. Teda aspoň myslím, že je to kočík. Ešte to môže byť vozík, ktorý si tu zaparkoval nejaký bezdomovec, kým vyberá kontajnery.