Kapitola 48. - Odchod

1.4K 185 19
                                    

Bolí ma chrbát, ruky, nohy, hlava. Bolia ma dokonca aj ušné lalôčky a očné bielka, hoci som ani netušil, že to je fyzicky možné. Práca v továrni je nudná a zdĺhavá, osem hodín sa potím v hrubom ochrannom overale, od masky na tvári ma štípe pokožka. Po zmene sa odvlečiem domov, zbalím Ironmana a bežím do dedkovho bytu, aby som stihol urobiť aspoň kúsok práce. Byt začína vyzerať celkom slušne. Vybrúsil a nalakoval som dlážky, vymaľoval steny, vydrhol každý jeden kút.

Pri večeri mi hlava padá do taniera, zúfalo sa snažím udržať oči otvorené. Lucia sedí s nami, aj ona je dnes akási nervózna, veľa toho nenahovorí.

„Tak, Samko, pochváľ sa," vyzve ma mama, „ako to vyzerá s bytom?"

„Celkom dobre. Rád by som dal ešte do poriadku kuchynskú linku. Premýšľal som, že by som ju oblepil samolepiacou tapetou alebo natrel farbou na kov. Videl som farbu s efektom dreva."

Mama spľasne rukami nad tanierom.

„To je ohromné. Myslíš, že do Vianoc by si to mohol stihnúť?"

„Určite aj skôr. Už tam toho nie je veľa."

Lucia ešte viac skloní hlavu. Definitívne čosi nie je v poriadku.

„Lucka, mala by si sa tam ísť pozrieť, aby si si rozmyslela, aké by si chcela závesy a nábytok. Samo odkladá výplaty, aby ste si na začiatok mohli kúpiť aspoň nejaký nový nábytok."

Náhodou sa nám s Luciou stretnú oči. Vyzerá nešťastná a trochu vydesená. Opatrne zloží vidličku a oprie sa na stoličke.

„Teta, Samo," začne potichu, „musím vám niečo povedať."

Podľa rumenca na lícach to viem skôr, než otvorí ústa, len ešte netuším, s kým.

„Strašne ma to mrzí, ale asi sa nebudem môcť presťahovať do toho bytu. Niekoho som si našla a..." zhlboka sa nadýchne, „...sťahujem sa k nemu."

Mame vyletí ruka k ústam a zhíkne. Ivko nechápe, o čo ide. Vidí len troch blízkych ľudí, ako na seba vypliešťajú oči, a vycíti, že niečo nie je v poriadku. Rozplače sa. Rýchlo ho vyberiem z vysokej stoličky a priviniem.

„Neplač, všetko je okej, len sa rozprávame," tíšim ho.

„Prečo si to nepovedala skôr?" opýtam sa Lucie. Cítim sa čudne pokojný. Možno preto, lebo som bohvieako netúžil po bývaní s ňou.

„Nepredpokladala som, že to bude také vážne," prizná.

„Vie, že máš dieťa?" pozrie na ňu mama prísne. Jej hlas znie tvrdo a chladne.

Lucia si pritisne dlane na stehná a vypustí bombu.

„Vie, povedala som mu všetko. Rozprávali sme sa o tom a chceli by sme, aby Ivko býval s nami."

Silnejšie si pritisnem Ivka na prsia. Mám chuť zapchať mu uši. Mama vyskočí zo stoličky, silno stíska pery.

„Len cez moju mŕtvolu," vyštekne. Rukou si masíruje ľavé plece. Má slabé srdce, obávam sa, aby nedostala infarkt.

„Robíš si srandu, však?" pokrútim hlavou, pretože nedokážem uveriť tomu, že to myslí vážne. „Ak dúfaš, že ti dám Ivka, tak musíš byť cvok. Kto je vôbec ten tvoj nový frajer?"

„Môj šéf," prizná zahanbene a potom mi pozrie do očí. „Samo, uvažuj trochu. Je zabezpečený, mohol by dať Ivkovi absolútne všetko na svete. A ty by si mal konečne čas pre seba. V kuse nariekaš, čo všetko by si robil, keby si nemal dieťa. Mohol by si dostať naspäť svoj život."

Život hore nohamiWhere stories live. Discover now