Život hore nohami

Kapitola 7. - Saša

Nemusím ju naháňať dlho, pretože hneď za rohom zájde do kaviarne. Dúfam, že tu nemá nejaké stretnutie, pretože inak budem vyzerať ako riadny pako. Opatrne strčím hlavu dovnútra. Saša si práve prstami prehrabáva vlhké vlasy. Za pultom stojí silný barman, ktorý vyzerá skôr ako vyhadzovač z nejakej diskotéky.

„Prepáč, že meškám," ospravedlní sa mu Saša.

„S tým sa netráp, aj tak je tu dnes prázdno," mávne rukou gorila v uniforme čašníka.

Pokrčím nos. Dúfam, že sem neprišla na rande za ním. Vlastne by mi to asi mohlo byť jedno, ale nejako sa mi k nej nehodí.

„Hneď som tu," povie Saša a odkráča do úzkej chodby vedľa baru.

Nie som si istý, čo mám robiť. Možno išla na vécko. Mám si sadnúť a objednať kávu? Alebo sa len tváriť, že si vyberám, kým sa vráti?

„Želáte si?" zahrmí barman. Všimol si, že obsmŕdam okolo dverí.

„Ani nie, len niekoho hľadám," potrasiem hlavou.

„A koho hľadáte?" nedá sa odbiť barman.

„Kamarátku," myknem plecom. „Sašu ... ehm..."

Barman nadvihne husté obočie. Urobil som blbosť. Mal som zostať iba pri krstnom mene. Krucinál, aké mala priezvisko? Už je to tak dávno. Zúfalo lovím v pamäti, ale v hlave mám prázdno.

„Takže kamarátku, ktorej ani neviete prísť na meno?" zaškľabí sa zlostne.

„To ste vždy taký milý k zákazníkom?" prejdem do útoku. „Ani sa nečudujem, že tu nie je ani nohy."

„Čo sa tu deje?" zozadu vyjde Saša. Vyzliekla si mikinu a teraz má na sebe tričko s logom kaviarne a čiernu zásterku. Možno je to tou uniformou, alebo tým, že má rozpustené vlasy, ale zdá sa mi, že vyzerá akosi inak. Krajšie.

„Hľadá ťa tu nejaký frajer," odpovie barman posmešne bez toho, aby ma spustil z očí.

„Ha, ha, dobre vieš, že nie som na frajerov," odsekne Saša a prepichne ma pohľadom. Vôbec netuším, prečo je na mňa taká nahnevaná.

„Fajn," barman si založí ruky na prsiach. „Takže ho môžem vyhodiť?"

Na krku mu pulzuje žila. Som si istý, že v duchu si už predstavuje, ako by ma schmatol za golier a vyšmaril na ulicu do dažďa. Saša sa zhlboka nadýchne a potom vypustí vzduch ústami.

„Nie, netreba. Tohto poznám."

Barman sklamane zvesí plecia a vráti sa k lešteniu pohárov.

„Sledoval si ma?" spýta sa Saša na rovinu.

„Tak trochu," priznám.

„Prečo?"

Zmätene si prehrabnem vlasy a pošúcham temeno.

„Dobrá otázka. Ja vlastne ani neviem, len mi to tak napadlo. Nepremýšľal som nad tým, konal som impulzívne."

„Zdá sa, že ty nad veľa vecami neuvažuješ a konáš impulzívne," odvrkne jedovato.

Zrejme naráža na Luciu a má pravdu. Možno by som mohol začať trochu premýšľať nad tým, že všetky činy majú svoje následky.

„Počuj, nemôžeme si niekam sadnúť?" kývnem bradou k barmanovi, ktorý sa tvári, že pracuje, ale natŕča uši, aby mu neušlo ani jedno slovo.

Saša potrasie hlavou.

„Nie, som v práci, nemôžem sa ulievať."

„Iste," poviem sarkasticky, pretože obom je nám jasné, že ma iba odpísala. Nie je tu totiž do čoho pichnúť.

„Samo, ja na toto vážne nemám náladu. Neviem, prečo si sem chodil, ale naozaj mám starosti a nechce sa mi hrať tvoje hry."

„Práve preto som tu," chytím sa stebla. „Bol som dnes v nemocnici..."

„Sledoval si ma aj tam?" preruší ma zlostne.

„Nie, prisahám. Bol som s Luciou, veď vieš..." naznačím rukou veľké brucho, „... na kontrole. Len náhodou som ťa zbadal na lavičke pri onkologickom pavilóne s tým druhým dievčaťom. Podobali ste sa, myslím, že to mohla byť tvoja sestra."

„Takže sleduješ všetkých pacientov, ktorých stretneš v nemocnici?" nadvihne obočie.

„Prečo si taká odporná? Snažím sa byť milý a povedať ti, že nie si sama, ktorá sa trápi. Myslel som, že by ťa potešilo, keby si sa mohla s niekým porozprávať. Obaja máme dosť veľké starosti, možno by nám pomohlo, keby sme to mali komu povedať."

S každým ďalším slovom jej oči čoraz viac vyliezajú z jamiek. Musím uznať, že ich má vážne pekné. Zelené, s hustými tmavými riasami. Pristane jej to, dokonca aj keď je nahnevaná.

„Ty si vážne neskutočný, vieš to? Prišiel si sem len na to, aby si mi povedal, že som odporná? Alebo si naozaj taký hlúpy a myslíš si, že by som práve tebe hovorila o svojich problémoch? Ako môžeš nás dvoch vôbec porovnávať? Máš rodinu, frajerku, čochvíľa budeš mať decko... Aké ty už len môžeš mať starosti? Nedokážeš si snáď vybrať medzi modrým a ružovým kočíkom? Alebo sa nevieš rozhodnúť, ktoré plienky sú lepšie?"

Začína vo mne stúpať zlosť.

„Prišiel som sem s dobrým úmyslom, pretože mi ťa bolo ľúto. Ale vidím, že ty ľútosť nepotrebuješ, pretože si fakt čudná. Neviem, čo sa ti stalo, pretože na základke si bola v pohode, ale teraz si ako cvok. Hrabeš sa v smetiakoch, kričíš na ľudí, ktorí prišli ako kamaráti. Si blázon. Okrem toho, ak si myslíš, že je výhra mať decko v sedemnástich, tak sa naozaj mýliš. Podľa teba som šťastný, že v sedemnástich budem otec? Že som to plánoval? Okrem toho si ho ani nemôžeme nechať, to malé ide na adopciu. Možno netúžim mať teraz dieťa, ale aj tak mi nie je príjemné dať ho cudzím ľuďom. Je to, ako keby som odovzdal vlastného brata, alebo niečo podobné. A vieš čo? Už viem, prečo som prišiel. Pretože v nemocnici si vyzerala inak. Ako človek. Vyzerala si, že vieš počúvať a poradiť a poľutovať. Možno preto som ťa sledoval, lebo som si myslel, že si navzájom pomôžeme, ale tebe zrejme niet pomoci."

„To snáď nie je pravda," rozhodí rukami. „Si tu päť minút, a už si všetko obrátil na seba. Ty si vlastne prišiel, pretože potrebuješ poľutovať. Pretože si urobil chybu a čakáš, že ťa niekto podrží za ručičku a povie ti, že všetko bude v poriadku. Nie si tu kvôli mne, ale kvôli sebe. Ako vždy. Aj v škole si bol taký. Vyvalil si na učiteľku tie svoje modré oči, trochu natriasol blonďavé kučery, a všetci z teba išli do kolien a pomáhali ti. Ale život nie je základná škola, tu ti nikto nebude fúkať ego."

Divoko gestikuluje. Na chrbte ruky má nepeknú červenú škvrnu. Spomeniem si, že ju mala obviazanú, keď som ju stretol na poliklinike. Z nejakého dôvodu dúfam, že jej neostane jazva. Vyzerá to ako popálenina.

Obaja prudko dýchame, pretože sme nahnevaní. Takto som si to nepredstavoval, nechcel som ju rozčúliť, ale ona je vážne cvok. Hoci musím priznať, že má trochu pravdu. Naozaj som si myslel, že si ja vypočujem ju, a potom ona mňa. Že mi niekto pomôže ľahšie všetko zniesť, keď sa s ním podelím, pretože tak to u mňa doteraz vždy fungovalo. Mala pravdu aj s tými modrými očami a blond kučerami, väčšinou sa mi podarilo dostať, čo som chcel.

„Prosím, Samo, odíď," povie už potichšie. Do očí sa jej tlačia slzy a hlas sa jej trochu trasie. „Nevideli sme sa celé roky, pokojne to tak môže zostať aj naďalej. Nie sme kamaráti, nemáme nič spoločné, hoci si to možno myslíš. Posím, choď už preč."

Zvrtne sa a zmizne v chodbičke za barom skôr, než sa jej z očí stihne vykotúľať prvá slza.