Život hore nohami

Kapitola 37. - Osvietenie

„Na čo sa najviac tešíš?" opýta sa Žaneta, keď o týždeň sedíme na pieskovisku a sledujeme drobcov, ako si sypú piesok na hlavu.

Opriem sa chrbtom o lavičku a zhlboka vydýchnem.

„Na to, až zmaturujem a budem môcť vyhodiť všetky zošity do kontajnera. Na prvú noc, kedy sa vyspím bez jediného vstávania. Až budem môcť odísť na celý víkend z domu. Až si budem môcť vyraziť s kamošmi von a vypiť si bez toho, aby som mal neustále na pamäti, že ráno musím skoro vstávať a fungovať. Je toho toľko, že ani neviem, kde začať."

Žaneta sa zasmeje.

„Znie to, ako keby si si prečítal môj tajný zoznam, keď sa mi narodil Jakubko. Až na tú maturitu, samozrejme."

Nenápadne si ju zboku obzriem. Má na tvári dosť silnú vrstvu mejkapu, ale aj tak na slnku vidím okolo očí spleť drobných vrások.

„Chcel by si vedieť, koľko mám rokov, však?"

Zahanbene sa ošívam.

„Dvadsaťšesť," povie mi sama. „Zdá sa ti to veľa?"

Je to čudná otázka, ani netuším, čo by som jej mal povedať. Je to veľa na to, aby sa stala roztlieskavačkou a zase príliš málo na to, aby bola už rozvedená.

„Neviem. Popravde, v poslednom čase mám všetko akosi hore nohami."

„Decká ti prevrátia život naruby," prikývne.

„Budúci víkend si Lucia berie Ivka k sebe," priznám sa jej. „Už teraz ma z toho bolí brucho. Najprv som sa strašne tešil, že sa vyspím, možno aj budem mať čas na koníčky, ale teraz som hrozne nervózny. Čo ak sa mu niečo stane? Nedokážem si predstaviť, že by si nejako ublížil a ja by som nebol pri ňom. Nikdy som si nemyslel, že raz budem mať niekoho tak strašne rád ako jeho. Je to môj najlepší kamoš, chápeš? Už navždy budeme spolu."

„Zvykneš si. Tiež som si robila starosti, keď si ho zobral bývalý na víkend, ale teraz je to fajn. Mám trochu času na seba. Každý z nás je len človek, aj mamy a otcovia potrebujú dovolenku."

„Možno máš pravdu," pritakám pomaly. „A ďakujem. Som vážne rád, že som ťa stretol."

„Vieš, že aj ja? Nie som veľmi typ matky, ktorá si túži vymieňať recepty na jablkové koláče a háčkovať papučky, takže som rada, že sa mám s kým porozprávať o iných veciach. Vlastne počuj, budúci víkend ide Jakubko k bývalému. Ak by si chcel, mohli by sme niekam vybehnúť. Aspoň by si trochu zabudol na to, že malý je po prvýkrát preč z domu."

„To nie je zlý nápad. Určite mi to padne lepšie, než ísť sa rozbiť s chalanmi a potom prespať celú nedeľu."

„Tak sme dohodnutí," postaví sa a napraví si krátku sukňu. Pozrie na hodinky. „Musím ísť Kubka uložiť, ale vidíme sa, jasné? Ozvi sa mi."

„Spoľahni sa."

Dívam sa, ako odchádzajú domov a utešujem Ivka, že sa určite ešte bude môcť pohrať s Jakubkom. Naozaj som rád, že som ju stretol, je príjemné môcť sa s niekým porozprávať o nočnom vstávaní a prerezaných zuboch. Lucia ma síce počúva, ale nechápe, aké to je, pretože k nemu nikdy nevstávala, ani ho nenosila na rukách, keď mal horúčky.

Cestou domov sa vraciam okolo kaviarne, kde teraz pracuje Saša. Prechádzam po chodníku na opačnej strane cesty. Sklo výkladu sa leskne na slnku, musím si zacloniť oči, aby som dovidel dnu. Vnútri je veľa zákazníkov. Na chvíľku ju zazriem za pultom v čiernej uniforme. Vlasy má rozpustené a zopnuté širokou čelenkou. Napúšťa kávu do papierového pohára a zatvára ho plastovým viečkom. V duchu ju nechtiac porovnám s Luciou, ktorá je neuveriteľne komplikovaná vo všetkých ohľadoch. So Sašou bolo všetko jednoduché. Spomeniem si na večer, ktorý som strávil u nej. Ako sme spolu večerali a umývali riady. Zacnie sa mi za ňou tak veľmi, až to zabolí. Možno by bolo všetko inak, keby Lucia vyrástla s mamou...

Zarazím sa. Nikdy sme sa o tom nerozprávali, pretože vždy sme mali plné hlavy Jany a Ivka, ale ako je možné, že Saša nikdy nespomenula rodičov?

„Vydrž, kamoš, potrebujem si čosi vybaviť," prihovorím sa Ivkovi, keď zvrtnem káru a prebehnem cez cestu. Srdce mi tlčie až hore v krku.

Vbehnem do kaviarne a postavím sa na začiatok rady.

„Nepredbiehajte sa," osopí sa na mňa akási pani.

„Prepáčte, nejdem si objednávať," ospravedlním sa jej. „Saša!" zamávam.

Obráti sa od kávovaru a vydesene na mňa pozrie.

„Potrebujem čosi vedieť."

„Som v práci."

„Kde máš rodičov?"

„Toto nie je vhodné miesto. Ak si chcete objedať, postavte sa do radu," snaží sa ma odbiť.

„Prosím, potrebujem to iba vedieť. Nič od teba nechcem. Prečo žiješ s Janou?"

Nervózne si prihladí zásterku a mrkne na frontu pri pulte.