Život hore nohami

Kapitola 50. - Choď za ňou

Vonku padá tohtoročný prvý sneh. Nie je to len slabý reklamný poprašok, ale hustá chumelica, ktorá pokrýva ulice bielou pokrývkou. Napravím Ivkovi paplón a vyjdem z izby.

„Už spí?" vykukne mama z obývačky.

„Ako drevo," potvrdím.

„Nechceš si dnes vybehnúť niekam s kamarátmi? Je piatok, zajtra nemusíš do práce. Zaslúžiš si trochu vyhodiť z kopýtka."

„Ani nie, som po celom týždni trochu unavený. A zajtra by som rád zobral malého na sánky. Vyzerá to, že sneh sa pár dní udrží."

Prejdem do kuchyne a nalejem si pohár mlieka. V obývačke stíchne televízor a mama príde za mnou.

„Stalo sa niečo v práci?" vyzvedá nenápadne. „Nepohádali ste sa s Rišom?"

„Vôbec nie. Naozaj som len unavený."

„A čo Lucia? Nejaké nové správy?"

„Nie. Stále má v pláne presťahovať sa k frajerovi, ale už je aspoň ochotná rozprávať sa o tom, že nebude Ivka riešiť súdnou cestou. Snáď sa spamätá. Alebo možno otehotnie a budem mať od nej pokoj," uškrniem sa. Mama vystrúha pohoršenú tvár, ale aj na nej je vidno, že by bola najradšej, keby si nemusela robiť starosti o vnuka.

Posadím sa k stolu a prehrabnem si vlasy. Zase sú akési dlhé, rastú ako džungľa.

„Asi by som sa mal dať zase ostrihať," poznamenám, aby nestála reč.

Mama si ma premeria.

„Vieš čo, nechaj ich chvíľu tak. S dlhšími ti to predsa len viac pristalo."

Pokrčím ramenami. Je to vlastne úplne fuk. Mama si sadne oproti mne a natiahne ku mne ruku.

„Samko, si v poriadku? Ak nemáš chuť ísť von, nechceš si aspoň so mnou pozrieť nejaký program v televízii? Alebo sa môžeme len tak porozprávať."

„Netráp sa, všetko je v poriadku," upokojím ju. „Asi si len pôjdem skôr ľahnúť."

Postavím sa a zasuniem stoličku.

„Dobrú noc, mami," pobozkám ju na líce.

„Dobrú."

Díva sa za mnou, keď prechádzam cez chodbu a zatváram za sebou dvere na izbe. Natiahnem sa na posteľ a vložím si slúchadlá do uší. Z telefónu si pustím hudbu, aby ma uspala. Za sklenou výplňou dverí sa zažne svetlo a opäť zhasne. Potom vidím modré záblesky televízora. O chvíľu ustanú aj záblesky a kľučka na dverách sa pohne. Vo dverách sa objaví mamina hlava v natáčkach. Nepočujem, čo hovorí, ale podľa úst viem, že sa pýta, či nespím. Vyberiem si slúchadlá.

„Nie. Potrebuješ niečo?"

Vojde dnu. Najprv nakukne do Ironmanovej postieľky a pohladí ho po líčku.

„Zdá sa mi to ako včera, čo si bol ty taký maličký," povie potichu. „Bol si strašne roztomilé dieťa, ako anjelik. Urobila by som všetko na svete, aby si sa usmieval a nikdy neplakal." Potiahne Ivkovi paplón vyššie ku krku a prisadne si ku mne na posteľ. „Niektoré veci sa nemenia," pohladí po líci aj mňa. „Stále si roztomilý a stále by som urobila hocičo, aby si bol šťastný."

„Vďaka, mami, vážim si to."

„Mrzí ma, keď ťa vidím smutného."

„Nie som smutný," protestujem.

„Mamu neoklameš," usmeje sa.

„Možno trochu," pripustím, „ale to je tým, že som naozaj unavený."

„A sám," doplní.

„Nie som sám, mám teba, ocina a Ironmana."

„Ale to nestačí," potrasie hlavou. „Potrebuješ niekoho iba pre seba. Niekoho, ako bolo to vysoké dievča."

Odpustím si poznámku, že práve ona mi nasadila chrobáka do hlavy, že Saša pre mňa nie je vhodná.

„Nestretávame sa. Mala si pravdu, nebolo to voči nej fér. Okrem toho, v januári odchádza do Anglicka."

„Ale ešte nie je január."

„Nie, ale... Čo tým chceš povedať?"

„Ach, Samko, po kom máš také dlhé vedenie?" vzdychne.

„No dovoľ," naježím sa. „Predsa ty sama si mi povedala, že to nie je dievča pre mňa." No dobre, tak s tou poznámkou mi to dlho nevydržalo.

„Aj mamy sa môžu mýliť," nadvihne bradu.

„Nerozumiem ti," pokrútim hlavou. „Ale to nie je novinka, nikdy som nerozumel ženským."

„To máloktorý chlap," pripustí mama.

„Takže si myslíš, že by som mal ísť za ňou?"

„Prečo nie? Predtým si mal toho omnoho viac na krku. Učil si sa, robil si fotky, roznášal noviny, nespal si, a napriek tomu si vyzeral šťastnejší."

„Čo ak ma už nebude chcieť späť? Pokazil som toho dosť veľa."

„Kto neskúsi, nezistí."

Zamyslím sa. Uvažujem nad tým, či je niečo, čím by som mohol Sašu presvedčiť, aby zostala. Posadím sa na posteli.

„Vieš čo? Tuším som si to rozmyslel. Asi predsa len vybehnem na chvíľu von."

Mama ma potľapká po stehne.

„Len bež, postrážim ti Ivka."

Chvatne si natiahnem kabát, obujem čižmy a vybehnem do čerstvého snehu.