Život hore nohami

Kapitola 15. - Sme doma

„Tak poď, kamarát, ideš domov," prihováram sa Ironmanovi, keď ho ukladám do kočíka. Nestihol som ho vylepšiť, ale aspoň je čistý a suchý. A, samozrejme, konštrukcia je čierna s famóznymi plameňmi. Sestrička si kočík pochybovačne obzerá.

„Ste si istí, že máte doma všetko, čo dieťa potrebuje?" obracia sa na moju mamu.

„Na začiatok áno. Nečakali sme, že sa to takto vyvŕbi, ale postupne sa to utrasie," uistí ju, aby na nás nezavolala sociálku.

Keď prechádzame okolo lavičiek, Jana zase sedí vonku.

„Rád by som niekoho pozdravil," poviem mame.

Keď ma Jana zbadá, usmeje sa. Potom jej oči padnú na kočík a rozšíria sa jej. Aj na diaľku vidím, že jej pohasol úsmev. Rýchlo sa postaví, zhrabne z lavičky časopis, ktorý čítala, a bez obzretia uteká k pavilónu.

Zhlboka sa nadýchnem a privriem oči.

„Ironman, nerád ti to hovorím, ale zdedil si po mne dosť nepríjemný talent. Si na svete sotva niekoľko dní, a už sa ti podarilo odplašiť prvú ženskú," poviem malému. „A nesnaž sa mi nahovoriť, že to je moja vina. So mnou sa vždy rozprávala. Toto je len a len tvoja robota," zakývam na neho vztýčeným ukazovákom. Drobec si z toho nič nerobí, spokojne sa naťahuje v rozheganom kočíku a mľaská bezzubými ústami.

Doma ho preložím do improvizovanej postieľky. Dokonca ho pregúlim na bok, aby nemal plochú hlavu. Okamžite zaspí. Hrdo si sadnem k nemu a nohou posúvam skejtbord, aby sa mu dobre driemalo. Pohoda - jahoda. Mať deti je totálne ľahké.

O hodinu začne mrnčať.

„Je hladný," vysvetlí mi mama. „Choď mu zarobiť mlieko."

Urobím to presne tak, ako ma naučila sestrička v nemocnici. Ironman sa naje, odgrgne, ofľusá mi obľúbené tričko a začne opäť revať.

„Nemôže byť hladný, vypil pol fľaše," mračím sa.

„Možno má koliku. Ty si ich mával stále, keď si bol malý. Pamätáš si tie noci?" obráti sa mama na otca, ktorý sa pri tej spomienke strasie.

„A čo mám urobiť?" opýtam sa v panike, pretože Ivko začína vrieskať, akoby ho z kože drali.

„Nosiť ho, masírovať mu brucho. Možno s ním ísť na vzduch."

Vezmem ho na prechádzku, ale iba čo vystraším všetkých psov v okolí, tak hrozne plače. Doma s ním hodinu pochodujem po izbe, ale krik neprestáva. Mama ho položí na kuchynský stôl a rozbalí perinku.

„Skús ho masírovať v smere hodinových ručičiek," ukáže mi. „Ale veľmi opatrne."

Na prsty mi vytlačí smradľavú masť a ide si ľahnúť, pretože dnes ide na nočnú zmenu a potrebuje si trochu oddýchnuť.

„Prosím, Ironman, už neplač," žobroním. „Začína mi z toho dunieť hlava a ja fakt netuším, ako ti pomôcť."

Prstami sa dotknem malého bruška a krúžim po ňom. Ivko stále reve, v tvári je celý červený. Normálne sa bojím, že mu čosi praskne.

Odrazu sa ozve zvuk, ako keď z balóna uniká vzduch, po kuchyni sa rozšíri nechutný zápach a krpec prestane plakať. Deka, na ktorej leží, je pokrytá čímsi hnedým a mazľavým, čo mi zasiahlo tričko aj ruku. Obráti sa mi žalúdok.

„Ak to urobíš ešte raz, ideš naspäť, jasné?" namierim na neho hnedým prstom.

Zhrabnem ho zo stola aj s dekou, dávam pozor na odpadávajúcu hlavu a idem ho okúpať tak, ako mi ukázali v nemocnici.

Spí presne tri hodiny, a potom sa situácia opakuje. Napije sa mlieka, dve hodiny vrieska, nosí sa na rukách a masírujem mu brucho. Potom sa pokadí a zalomí. Padnem do postele ako poleno. Sotva zavriem oči a na moment upadnem do kómy, je to tu zase.

„Bábätká si pýtajú jesť každé tri hodiny," pokrčí mama plecami, keď vstane na nočnú a nakukne mi do izby.

„Ako dlho to môže trvať?"

„Starosti s deckom? Asi tak prvých osemnásť rokov," usmeje sa.

Prevrátim očami. Mame vôbec nejde humor.

„Myslel som tie koliky."

„U teba trvali tri mesiace."

Tri mesiace. Okej, s tým sa dá žiť. To zvládnem.

„A po kolikách sa ti začali tlačiť zuby," zaspomína mama. „Celé noci som s tebou bola hore, keď si horúčkoval. To trvalo asi dva roky. No a potom v škôlke si býval veľmi chorý, stále si kašľal a vracal. Chodila som do práce ako mátoha."

Sťažka prehltnem. Mám sedemnásť rokov a môj život sa oficiálne skončil.