Život hore nohami

Kapitola 25. - TEN moment

Druhý deň prázdnin sa slušne oblečiem, dokonca aj Ironmana navlečiem do malého svetríka so sobom a Santa Clausom, na hlavu mu nasadím červenú čiapku a poberieme sa k Saše. V košíku kočíka sa natriasa darček zabalený vo vianočnom papieri.

„Ako vyzerám?" opýtam sa Ironmana pred vchodom.

Vydá klokotavý zvuk a nadšene zamáva rukami v rukaviciach.

„Myslel som si," ukážem mu palce hore. „Aj ty vyzeráš dobre."

Otvorí hneď, ako zazvoním. Čakala nás. Zdá sa, že aj ona sa kvôli nám nahodila. V čiernej zamatovej sukni po členky a červenom tričku vyzerá ohromne. Vlasy si vyčesala na vrch hlavy a zopla červenou stuhou.

„Šťastné a veselé," usmeje sa a pomôže mi s kočíkom dnu.

„Aj tebe," podám jej darček a nemotorne ju pobozkám na líce.

„Urobte si pohodlie, hneď som pri vás."

Odbehne do kuchyne. Povyzliekam Ironmana a položím ho na zem na deku, ktorú pre neho nachystala. Zrejme nerátala s tým, že Ironman je zázračné dieťa, ktoré sa v ôsmich mesiacoch plazí lepšie ako profesionálny vojak, štvornožkuje a dočiahne na nízko položené miesta, odkiaľ na seba sťahuje cenné predmety. Pár minút strávim strategickým presúvaním vecí zo stolíka na poličky. Väčšinou sú to fotky Saši a Jany. Takmer na každej sa objímajú, hlavy zrazené dohromady. Vyzerajú, že boli robené za lepších čias. Prejdem prstami po skle, sledujem obrysy Sašinej tváre.

O chvíľu sa Saša vráti s dvomi šálkami kakaa a koláčikmi. Okamžite položím fotky.

„Prepáč, len som ich musel odložiť," vysvetľujem zahanbene.

„To je v pohode, hlavne, nech si Ivko neublíži." Ponúkne ma koláčikmi. „Sú z obchodu, neviem piecť," prizná sa, „ale chutia výborne." Sama si jeden hneď napchá do úst. „Dokonca som ich ani neotrávila."

„To nemôžem vedieť. Možno si si všetko dopredu naplánovala, pripravila si si jeden neotrávený, a ten si teraz zjedla," pokývem hlavou.

„Neveríš mi?"

„Nie, musíš si dať ešte jeden."

Zakrúžim rukou nad podnosom a vyberiem malú hviezdičku.

„Otvor ústa," prikážem jej.

„To je také klišé," zasmeje sa.

„Keby sme boli pár, nechutne sa usmievali a navzájom sa kŕmili na verejnosti, to by bolo nechutné. Toto je test."

Prevráti očami, ale ústa otvorí. Má červenšie pery ako zvyčajne. Myslím, že sa kvôli mne dokonca namaľovala.

Asi je so mnou niečo v neporiadku, pretože keď privrie oči a čaká s mierne pootvorenými červenými perami, naskočia mi zimomriavky. Dlhé riasy jej vrhajú tiene na líca a ja mám chuť pobozkať ju. Na ústa. A potom na krk. A ešte nižšie.

Rýchlo jej vložím medovník do úst a sadnem si k Ivkovi na zem, aby som bol od nej čo najďalej. Sme kamaráti, nechcem to pokaziť svojimi chalanskými potrebami.

„Máš nejaké plány na sviatky?" opýtam sa jej. Hlas mi znie trochu divne, ale snáď si to nevšimne.

„Ani nie. Budú to prvé Vianoce bez švagra, takže asi zostanem s Janou doma a budem sa snažiť vyhýbať všetkým témam, ktoré by ju mohli rozplakať."

„Čo ju zvyčajne rozplače?"

Zamyslí sa.

„Reči o deťoch, fotky a videá detí, malých mačiatok, šteniatok, romantické filmy, drámy, vtipy o tehotenstve, zamilované knihy, články v novinách..." vyratúva na prstoch.

„Wow, toho je vážne dosť. O čom sa teda bavíte?"

„O počasí a o jedle."

„To je dosť obmedzený repertoár."

„Asi už chápeš, prečo nepohrdnem ani tvojou spoločnosťou."

„Takže ma v podstate využívaš?" nadvihnem jedno obočie.

„Prekáža ti to?"

„Ani najmenej."

Zostanem dlhšie, než som predpokladal, pretože sa stále máme o čom rozprávať. Dokonca mi na večeru prihreje zbytky od obeda. Pomôžem jej umyť riady. Pozrieme si spolu film. Kým pripravím Ivkovi mlieko, stihne ho prebaliť. Dívam sa, ako ho hojdá na rukách a špúli na neho ústa. Prvý raz, odkedy ho mám, premýšľam nad tým, aké to bude pre neho, vyrastať bez mamy. Dokážem mu dať všetko, čo bude potrebovať? Aké by to bolo, keby sme boli kompletná rodina? Pomáhal by som s riadom, vynášal smeti a vstával k malému, aby sa manželka vyspala. Páčilo sa mi dnes hrať so Sašou na domácnosť. Ibaže nikto nie je taký hlupák, aby si začal s chalanom, ktorý ešte ani nedokončil školu, nedokáže uživiť rodinu, a navyše má nemanželské dieťa. Opäť mi v hlave zarezonujú mamine slová. Nebolo by to pre ňu fér. Opäť vo mne stúpne vlna zlosti na Luciu. Nechala ma v tom samého.

Je už dosť neskoro, mal by som ísť, hoci sa mi vôbec nechce. Neochotne oblečiem Ivka a prehodím si kabát. Ironman už zaspáva v kočíku, kým sa lúčime medzi dverami. Saša sa opiera o zárubňu, z uzla sa jej uvoľnili vlasy a padajú jej na ramená a chrbát. Nakláňa hlavu a mne je na zbláznenie, pretože neskutočne rád by som ju pobozkal, aby som zistil, či naozaj chutí ako káva. Všade.

„Ďakujem, že si prišiel. Bolo to príjemné," povie.

„Ja ďakujem, že si ma pozvala. Myslím, že aj Ivkovi sa tu páčilo."

Nakloní sa ku mne a z kabáta mi opráši smietku. Stojí veľmi blízko, cítim z nej vôňu kávy a škorice. Nechá mi položenú ruku na ramene a zadíva sa na mňa. Ak bol medzi nami niekedy TEN moment, tak toto je presne on. Chvíľa, kedy si obaja želáme pobozkať toho druhého. Lenže ak to urobím, už odtiaľto neodídem, čo v mojom prípade vôbec nie je dobrý nápad. Sklopím zrak a nechám ten moment uplynúť.

Saša vydýchne a zloží mi ruku z ramena. Neodvážim sa na ňu pozrieť.

„Dobrú noc," zamumlem zbabelo a vmanévrujem s kočíkom do výťahu.