Život hore nohami

Kapitola 3. - Nepríjemné odhalenie

„No tak, Samo, netrhaj partiu, poď večer von. Trochu sa zabavíme, stretneme nejaké baby... aspoň prídeš na iné myšlienky."

Prestanem hádzať nákup do tašky a neveriacky zdvihnem hlavu. Riša poznám od základnej školy a milujem ho ako vlastného brata, ale momentálne by som ho najradšej zabil.

„To nemyslíš vážne?!" napoly sa opýtam, napoly skonštatujem, pretože nechápem, ako môže byť niekto taký natvrdlý.

„Práve som kúpil balenie plienok, sterilný cumeľ, tehotenskú nočnú košeľu a..." nakuknem do tašky, pretože si už nepamätám všetky ponižujúce veci, s ktorými som sa premával po obchode. Na spodku ležia dámske hygienické vložky. Rýchlo zavriem tašku a snažím sa ten obraz vymazať z pamäte. „... a niečo, čo ti ani nepoviem, pretože ťa nechcem na zvyšok života poznačiť. Ty si vážne myslíš, že ma naši pustia von? A keby ich aj prepadol záchvat súcitu a zmilovali by sa nado mnou, fakt máš pocit, že baliť nejaké baby je pre mňa teraz dobrý nápad?"

„Okej, okej, len pokoj," Rišo zdvihne ruky v obrannom geste a o krok ustúpi. „Wow, občas netuším, či tehotenstvo nie je nákazlivé. Zdá sa mi, že trochu Luciiných hormónov preskočilo aj na teba. V poslednom čase si nejaký podráždený."

Potrasiem hlavou a s hrmotom vrátim vozík na stanovisko. Na toto ani nemám slov.

„Hej, počkaj," Rišo ma dobehne a zmierlivo mi položí ruku na plece. „Prepáč, kámo. Ja len, že už strašne dlho si so mnou nikde nebol. Chýba mi to. Nechodíš do klubu, nehráš online hry, po škole hneď utekáš domov."

Pozerá na mňa veľkými psími očami. Na Riša sa nedá dlho hnevať.

„Ha, len sa počúvaj," prevrátim očami. „Dlho si so mnou nikde nebol," napodobním piskľavý dievčenský hlas. „Zdá sa, že skôr ty máš nejaký problém s hormónmi. Čo si moja frajerka?"

Zasmeje sa a päsťou ma zo žartu udrie do ramena.

„Fajn, sme si kvit." Poškriabe sa na hlave. „Koľko ti ešte zostáva?"

„Štyri až šesť týždňov," vzdychnem. Počítam dni ako trestanec. Hoci nie je pravdepodobné, že môj život sa potom vráti do normálnych koľají, aspoň už nebudem musieť robiť tieto stupídne nákupy a počúvať, ako bude mať Lucia po pôrode vyťahanú kožu na bruchu. Fuj, kto už len stojí o také informácie?

Rišo pozrie na hodinky.

„Brácho, musím letieť. Chalani ma čakajú. Keby niečo, vieš, kde ma nájdeš."

Rezignovane prikývnem.

Šuchcem sa cez nákupné centrum smerom ku kníhkupectvu. Mama mi na zoznam dopísala nejaké knihy o vývine plodu a pôrode. Zrejme som urobil chybu, že som najprv kúpil tie plienky. Taška mi zavadzia a pri každom kroku mi naráža do lýtok.

Prelistujem niekoľko publikácií, ale všetky mi prídu na jedno kopyto. Ako mám rozoznať, ktorá je dobrá? Veď ja ani nemám maternicu. Znechutene zasuniem knihu do poličky.

Vo vedľajšej uličke čosi buchne. Obrátim sa. Nejaké dievča práve zapleslo hrubý zväzok a hodilo ho na stolík s vystavenými knižnými novinkami. Je mi otočené chrbtom, ale aj tak je poznať, že si šúcha oči. Tmavé vlasy mu vyliezajú zo strapatého uzla a vlnia sa na chrbte. Založí si ruky vbok a niekoľkokrát sa nadýchne a vydýchne. Potom vezme čierny batoh, ktorý mu leží pri nohách, a vypochoduje z obchodu.

Je to Saša. Aká zvláštna náhoda, že ju nevidím niekoľko mesiacov, a odrazu ju stretnem hneď dvakrát za deň.

Mrknem hore na názov uličky. Psychológia. Zvedavosť mi nedá. Zdvihnem hrubý zväzok a ledabolo ho prelistujem. Depresia, úzkostné stavy, suicidálne tendencie. Wow. Opatrne ho odložím do poličky a upracem neporiadok, ktorý narobila na stolíku. Možno to nič neznamená, asi len hľadala materiál na referát do školy, ale aj tak ma to trochu vyviedlo z miery. Nikdy by som ju netipoval na niekoho, kto nie je spokojný so životom. Pozriem smerom k dverám, ktorými pred chvíľou vyšla, ale nemám najmenšiu chuť bežať za ňou. Nie je to moja kamoška, nič o nej neviem. Robím z komára somára. Rišo mal pravdu. Luciine hormóny mi nerobia dobre. Pevnejšie chytím tašku, ktorá sa mi šmýka zo spotenej ruky a vyberiem sa k Luciinmu domu, nech to mám čo najrýchlejšie za sebou.

Lucia leží na posteli a lakuje si nechty.

„Ehm, ahoj," položím tašku na zem. „Mama mi kázala priniesť nejaké veci, vraj ich budeš potrebovať do pôrodnice."

Zhnusene na mňa pozrie, taške nevenuje ani jeden pohľad. Cítim sa ako totálny debil. Čo si aj zaslúžim, pretože ním som. Potiahnem nosom. Lak na nechty príšerne razí v celej izbe.

„Myslíš, že je to dobrý nápad? Nemôžu tie výpary nejako poškodiť mozog toho malého alebo niečo podobné?" opýtam sa, pretože netuším, čo iné povedať.

Zdá sa mi to ako pred tisíc rokmi, čo sme spolu sedeli na vyšúchanom gauči na chate, jej nohy prehodené cez moje stehná, smiali sme sa, rozprávali sme sa celé hodiny o... vlastne ani netuším o čom, pretože sme boli opití, ale viem, že som sa dobre bavil. Vtedy som mal pocit, že ju milujem, že by som s ňou chcel tráviť čas. Teraz mám kŕče, keď som s ňou viac ako desať minút.

„Netráp sa. Ak bude po tebe, zrejme bude mať aj tak poškodený mozog," zavrčí Lucia a ďalej si lakuje nechty toxickou modrou.

„Dobrý postreh," pošúcham si čelo. Z výparov sa mi začína točiť hlava.

Posadím sa na stoličku k oknu. Obaja by sme najradšej boli sami, ale ak tu nezostanem aspoň hodinu, mama ma doma vypitvá kuchynským nožíkom.

Štyri až šesť týždňov, opakujem si ako mantru. Dvadsaťosem až štyridsaťdva dní. To sa dá vydržať. Čo ma nezabije, to ma posilní, nie? Aj keď toto ma s najväčšou pravdepodobnosťou zabije.

Som príšerne nervózny, nevydržím sedieť. Postavím sa a tisíci raz si pozriem fotky na stole a na stene.

„Aha, pribudla ti tu nová," ďobnem prstom do prírastku na poličke. Z obrázkov poznám tvár Luciinej mamy, veľmi sa na seba podobajú. Na tejto je Luciina mama s obrovským bruchom.

„Otec ju sem doniesol. Zrejme si myslel, že ma poteší. Asi chcel, aby som sa cítila viac..." hľadá vhodné slovo, „matersky," precedí cez zuby.

„A nepomáha ti to? Zrejme si na mamu bola naviazaná, jej fotky máš všade."

Zúrivo zakrúti uzáver na fľaške a postaví sa predo mňa. Vyzerá ako zápasník sumo, ale radšej jej to nebudem hovoriť, lebo momentálne je o niekoľko váhových kategórií nado mnou. Zacnie sa mi po Rišovi a chalanoch. Tí by sa na mojom vtipe určite smiali.

„Nič o mne nevieš," vyprskne jedovato. „Tie fotky tu nie sú kvôli mne, ale kvôli otcovi. Žije v minulosti, stále si hovorí, aké by to bolo super, keby tu bola s nami, aká bola ohromná. Aká je škoda, že musela umrieť taká mladá."

Namáhavo dýcha. Neviem, či od rozčúlenia, alebo na ňu idú kontrakcie.

„Lenže ona nemusela, v tom je pointa," pokračuje čoraz nahnevanejšie. „Vieš, čo sa jej stalo?"

Pokrútim hlavou. Zrejme to bude nejakú srdcervúci príbeh o chorobe.

„Vyskočila z okna." Lucii sa lesknú oči a mne je odrazu zle od žalúdka. Som totálny kretén. Prešla ma chuť na vtipy až do konca života. Môj zmysel pre humor si práve kúpil nevratnú letenku do Honolulu.

„To ma mrzí," vytlačím zo seba priškrtene.

„Mama chcela cestovať. Otec hovoril, že si vždy odkladala pohľadnice, ktoré dostala, a večer pred spaním si ich prezerala a plánovala, kam všade s otcom pôjdu. Potom otehotnela. Vraj to s ňou niečo porobilo. Hormóny jej udreli na mozog. A keď porodila, celkom sa zbláznila. Ešte v pôrodnici otvorila okno a večer pred kúpaním bábätiek vyliezla na parapetu a skočila dolu. Ja nechcem toto dieťa. Nechcem byť mama, ak to znamená zahodiť všetky svoje sny. Nechcem na to decko myslieť, nechcem vedieť, čo to je, nechcem s ním mať nič spoločné. Žiadne návaly hormónov, jasné? Chcem ho len vytlačiť a odovzdať, rozumieš?"

Som v takom šoku, že nedokážem ani prikyvovať, len na ňu zízam s otvorenými ústami.

„A teraz, prosím, zober si svoje stupídne rady, a vypadni." Podrží mi otvorené dvere a počká, kým cez ne neprejdem.