Život hore nohami

Kapitola 16. - Skúška

Prvé dve noci stačili na to, aby ma naši dostatočne vytrestali.

„Samo," myká ma otec v nedeľu ráno za plece.

„Uhm," odlepím si tvár od periny. Myslím, že som zaspal v Ironmanových zvratkoch. Netuším, či je to výhoda, alebo nevýhoda, ale už mi vôbec nesmrdia. Obávam sa, že som prišiel o čuchové bunky. A vzhľadom na moje vyjadrovacie schopnosti zrejme podobný osud postihol aj moje mozgové bunky. Obidve.

„Poď do kuchyne, musíme sa porozprávať."

„Malý teraz zaspal. To je jediný čas, kedy môžem oddychovať. O tridsať minút je hore a všetko to začne odznova," žobroním. Mám pocit, ako keby mi opuchol jazyk a lepí sa na podnebie ako suchý zips.

„Je to dôležité. Musíme sa porozprávať, ako ďalej."

Pretriem si boľavé oči. Nikdy v živote by som si nepomyslel, že ma môžu bolieť očné buľvy. Posadím sa za kuchynský stôl a mama predo mňa milosrdne postaví šálku kávy. Vďačne ju hneď vychlípem.

„Asi si pochopil, že mať dieťa je obrovská starosť a zodpovednosť," začne otec. „Taktiež je to psychická a fyzická záťaž."

„Myslel som, že bábätká iba jedia, spia a kadia," priznám sa. „Ale toto som nečakal," kývnem hlavou k izbe, kde v koši na bielizeň spí Ivko. Rozprávam potichu, pretože ak by som ho zobudil, asi by som si išiel rovno prepichnúť ušné bubienky maminou ihlicou na štrikovanie, aby som už nepočul ten jeho rev.

„Nechali sme ťa, aby si si to sám vyskúšal," pokračuje otec. „Ako vidíš, jeden človek to sám nezvládne."

„Lucia je mimo obraz. Včera som jej písal, volal, posielal mms-ky, ale nereaguje."

„Nemyslel som Luciu. Volal som s pánom Magulom. Hovoril, že Lucka sa necíti dobre, má nejakú depresiu..."

„To je dobre," skočím mu do reči. „Mala by ju mať, pretože nechala svoje decko v nemocnici!" šepkám zúrivo. Ani som si neuvedomil, ako sa na Luciu začínam hnevať. Viem, že všetkému som na vine ja, ale na chate sme boli dvaja, do ničoho som ju nenútil. A viem aj to, že sme sa dohodli na adopcii, a ja som na poslednú chvíľu cúvol, ale ako môže nemilovať vlastné dieťa, keď ho raz vidí? Vôbec nepremýšľa nad tým, či nie je hladný alebo smädný? Či ho niečo nebolí? Ani sa nespýta, ako sa má?

„Samo, nesmieš sa na ňu hnevať. Lucia za to nemôže. Nerobí to naschvál, možno trpí popôrodnou depresiou ako jej mama. Daj jej, čas, aby sa z toho dostala."

Založím si ruky na prsiach. Kým sa Lucia z toho dostane, ja už budem šedivý.

„Máme dve možnosti," zopne si otec prsty do striešky a priloží pod bradu.

„Prvá je, že uznáš, že to nezvládneš a dáš súhlas s Ivkovou adopciou..."

„V žiadnom prípade," zatnem zuby.

„... druhá je, že mama prestane chodiť do práce a požiada o materskú dovolenku ako tvoj zákonný zástupca."

„To by si urobila?" pozriem na ňu v údive.

„Samo, vážne si si myslel, že by si sám vychoval dieťa?" pokrúti mama hlavou a usmeje sa na mňa ako na naivného chlapčeka. „Ako si predstavuješ, že budeš chodiť do školy? A kto bude s Ivkom, kým tu budeš na vyučovaní. Sám si ešte dieťa, samozrejme, že by som to pre teba urobila," pohladí ma po vlasoch.

Má pravdu, vôbec som nad tým neuvažoval. Snažím sa len prežiť zo dňa na deň. To asi nie je dobrá stratégia.

„Mrzí ma to," skloním hlavu. „Tak veľmi ma to mrzí," položím si čelo na stôl. „Všetko som spackal. Vždy narobím len samé problémy. Nechcel som vám pridávať starosti."

Keď som našim oznámil, že Lucia je tehotná, hneď som dodal, že mi je to ľúto a že sa ospravedlňujem. Vtedy som to však myslel len tak na polovicu, stále som akosi neveril, že toto všetko je skutočné. Potom som dúfal, že dieťa pôjde na adopciu a všetko sa vráti do starých koľají. Prvý raz za celých deväť mesiacov to teraz hovorím úprimne a od srdca. Je mi ľúto našich, a je mi ľúto Ivka. Všetkých som dostal do príšernej situácie a mali by ma zavesiť za gule do prievanu.

Mama mi pošúcha chrbát.

„Stávajú sa aj horšie veci," uteší ma. „Hlavne, že sme všetci zdraví. Okrem toho, vlastne som rada, že to takto dopadlo. Celú dobu som tŕpla, že sa zosypem, keď to malé uvidím, a potom si ho vezme niekto cudzí."

„Prečo si nič nepovedala?"

„Pretože si takmer dospelý a dúfala som, že sa rozhodneš správne."

Zdvihnem hlavu.

„Takže vy ste obaja dúfali, že si to malé nakoniec necháme?"

„Tak trochu," usmeje sa otec. „Myslíš, že by sme naozaj chceli dať vlastné vnúča na adopciu?"

„Prečo si potom chcel podpísať tie papiere? Prečo si mi stále tvrdil, aké to je ťažké a že to nezvládnem?"

„Pretože som chcel, aby si vedel, že ak si ho necháš, bude tvoje. Nie naše, ale tvoje. Veľkú časť zodpovednosti budeš niesť sám. Chcel som, aby si sa k tomu postavil ako chlap. Aby si urobil správne rozhodnutie, aj keď to bude pre teba tá ťažšia cesta."

„Takže to bolo niečo ako skúška? Aj celý tento víkend?" potrasiem zmätene hlavou.

„Iste. Mama ťa neustále sledovala, či Ivka kŕmiš, prebaľuješ, či neplače, či mu neublížiš."

„Wow." Celé mi to nejde do hlavy.

„Chceli sme ti len povedať, že napriek všetkému sme na teba hrdí," potľapká ma otec po pleci.

Od dojatia mi v hrdle rastie hrča. Obrátim sa na mamu.

„Ale keď pôjdeš na materskú, nedostaneš nejako menej peňazí?"

Zachmúrene prikývne.

„To áno, budeme sa musieť sakramentsky uskromniť. Ale určite to zvládneme, nenecháme predsa to malé niekomu cudziemu, nie?"

Hovorí sa, že deti a blázni majú šťastie. Musím byť najväčší blázon na svete, pretože dnes som zrejme vyhral hlavnú výhru v lotérii.

„Budem sa snažiť nesklamať," sľúbim našim. „Budem sa o neho starať a lepšie sa učiť a..."

Z izby sa ozve plač. Nádejne urobím na mamu psie oči.

„Nechceš si popestovať bábätko?"

Rozosmeje sa.

„Až keď bude nakŕmené, prebalené a odgrgnuté."

„Tak teda dík," zahuhlem a odvlečiem sa do detskej, aby som sa postaral o Ironmana.