Život hore nohami

Kapitola 11. - Rozhodnutie

Pretože vás absolútne zbožňujem, tak som dnes stihla ešte jednu :-) Vďaka za motiváciu, komenty a prečítania :-)

Ešte chvíľu zostanem sedieť, kým sa mi prestane krútiť hlava, aby som si bol istý, že cestou späť neomdliem. Vyzujem si návleky, vyzlečiem plášť a hodím ich do najbližšieho smetiaka. Bojím sa vrátiť, pretože ma tam čaká realita. Rodičia a Luciin otec pred sálou, samotná Lucia revúca ako zápasník sumo vnútri. A to malé. Vlastne ten malý, lebo je to chlapec.

Žalúdok mám ťažký ako olovo, keď kráčam hore schodmi. Každú sekundu sa snažím natiahnuť, ale napokon predsa len vyjdem na druhé poschodie. Všetci traja stoja v hlúčiku a debatujú, mama plače a smeje sa zároveň. Čosi mi hovorí, že Ironman je na svete.

„Je taký maličký," prikladá si mama vreckovku k očiam a krúti hlavou.

„Lucka je v poriadku, len je unavená," plače pán Magula.

Len môj otec sa drží.

„O chvíľu pôjdeme podpísať papiere," vzdychne.

Ach, áno, tie hlúpe papiere o súhlase s adopciou. Nie sme plnoletí, musia to urobiť rodičia. Cítim sa príšerne unavený, len prikývnem. Ako je možné, že mám takú ťažkú hlavu, keď v nej nič nemám?

Opriem si čelo o sklenú stenu. Na druhej strane práve sestrička nesie v rukách nejaký balíček. Je celý fialový a hrozne reve. Spozorniem.

„To je on?" opýtam sa. Srdce mi divoko tlčie.

„Áno," pripojí sa ku mne mama.

„Mal by byť taký purpurový? Je v poriadku?" vyplaším sa.

„Neboj, je zdravý ako repa, len trošku malý. Niet divu, veď ešte mal byť v bruchu."

Pošúcham si oči. Spomeniem si na Janu, na to, ako sa snažila mať aspoň jedno dieťa. Na to, že hoci si to vôbec nezaslúžim, mal som v podstate obrovské šťastie. Na rozdiel od toho malého, ktorý si nezaslúži rodiča, ako som ja, ale niekoho lepšieho. Mohla mať Jana pravdu? Naozaj by som mohol byť lepší, aby na mňa mohol byť hrdý? Faktom je, že každé dieťa si zaslúži rodičov, ale nie každý rodič si zaslúži deti. Prečo práve ja? Prečo nie Jana, ktorá by bola vážne úžasná mama? Pretože život nie je spravodlivý, preto, odpoviem si v duchu.

Sestrička sa snaží podať dieťa Lucii, ale tá iba pokýva hlavou a odvráti sa. Ironman sa rozplače. Prisahám, že keby som mal v tejto chvíli mliečne žľazy, spustila by sa mi laktácia. Impulzívne zaklopem na sklo, aby som upútal pozornosť sestričky.

„Môžem?" naznačím ústami a ukážem dnu.

Pokrúti hlavou a venuje mi znechutený pohľad. Pozná ma presne päť minút, a už vie, že som chudák. Obrátim sa a opriem sa o stenu chrbtom.

„Ideme?" položí mi otec ruku na plece. „Čím skôr, tým lepšie."

Prikývnem a pustím sa kráčať za ním po nemocničnom labyrinte. Vojdeme do akejsi miestnosti, kde sestrička vytiahne hárok papiera s hlavičkou Rodný list a nejaký dokument s drobným písmom.

„Rodný list je len formalita. Náhradní rodičia mu asi dajú nové meno," oznámi. „Ale potrebujem, aby ste mi teraz nadiktovali meno dieťaťa," čaká s hrotom pera pritisnutým o papier.

„Nevedeli sme..." začne otec.

„Ivan," vyletí zo mňa. Malý Ironman Ivko.

Otec na mňa prekvapene pozrie.

Sestrička ku mne potisne adopčnú zmluvu, v ktorej sa vzdávam všetkých práv. Otec sa nakloní, aby ju podpísal. Potom bude musieť prísť Luciin otec a urobiť to isté.

„Toto nepotrebujem," odtisnem zmluvu po stole nazad. „Necháme si ho."

Otec sa rozkašle, keď mu zabehne slina.

„Prosím?" vyprskne.

„Ako som povedal, nepôjde na adopciu."

Mračí sa na mňa.

„Samo, už sme o tom hovorili. Takéto rozhodnutia sa nerobia impulzívne. Je to dieťa, potrebuje zodpovedných rodičov. Veď ty nemáš ani len dokončenú školu. Nič sme pre neho nenachystali, kde bude spať? Čo bude jesť, keď ho Lucia nebude dojčiť? Uvažoval si niekedy nad tým?"

Zavrtím hlavou.

„Nie. Uvažovanie dopredu nie je moja silná stránka," poškriabem sa po hlave. „Ale som tvrdohlavý. Keď sa do niečoho pustím, dotiahnem to do konca. Navyše mi vravíš, že som veľké decko. Aspoň sa budem mať konečne s kým hrať."

Odsuniem sa na stoličke, neodvážim sa pozrieť na otca, ani na sestričku, a vybehnem z kancelárie.

„Samo, to nie je domáce zvieratko!" vybehne otec za mnou.

„Ja viem, jasné?!" rozkričím sa. „Lenže mne to všetko dochádza až dnes. Chápem, že pre teba a mamu to bude ťažké, ale budem pomáhať. Postarám sa o neho. Budem k nemu v noci vstávať, nájdem si brigádu. Zvládnem to."

Trepem dve na tri. Nemám šajnu, čo obnáša mať dieťa, ale nemôžem ho dať preč. Je môj a ja som sa nikdy o nič nedokázal podeliť. Ironman pôjde domov so mnou.

Zachmúrení sa vrátime k mame a pánovi Magulovi.

„Hotovo?" opýta sa mama. Pán Magula si utrie oči a pohne sa smerom, odkiaľ sme prišli.

„To nebude treba," zastaví ho otec. „Samo si to rozmyslel."

Mama sa chytí za srdce a rozplače sa ešte viac. Netuším, či od dojatia, alebo od strachu, čo všetko zase pohnojím. Zato pán Magula je určite dojatý. Potľapká ma po ramene, no nestačí mu to. Objíme ma a pevne stisne.

„Ďakujem," zašepká.