Život hore nohami

Kapitola 9. - Nie som pripravený

„Toto si oblečte a natiahnite si návleky," ukáže sestrička na plastový kôš v rohu, z ktorého vykúkajú modré igelitové návleky na topánky. Do ruky mi vtíska bledomodrý papierový plášť.

„Ja nie som pacient," bránim sa, „som tu len ako morálna podpora."

„To je dobre," premeria si Luciu vzdychajúcu vo vyšúchanom koženkovom kresle. „Ak je to prvorodička, bude vás potrebovať."

Nervózne pozriem na hodiny nad dverami. Lucia každú minútu kričí a nadáva ako námorník. Sekundová ručička sa blíži k dvanástke, o chvíľu to vypukne.

„Kontrakcie sú celkom časté, možno o chvíľu pôjdeme na sálu," mrkne na mňa sprisahanecky druhá sestrička.

Sťažka preglgnem. Nikdy som nemal v úmysle byť pri pôrode, ale neviem, či je správny čas hovoriť to práve teraz, keď Lucia vysiela vražedné pohľady smerom k mojej osobe.

„Prosím vás," odvážim sa opýtať. „Ako dlho to môže trvať? Potreboval by som si večer dokončiť referát z literatúry."

Sestričky najprv pozrú na seba, potom na mňa a hlasno sa rozosmejú.

„Srandista," mávne jedna z nich rukou a spoločne odídu do ambulancie.

Lucia sa krčí na kresle, po čele jej tečie pot. Zatína prsty do koženky, až jej belejú hánky, a prudko dýcha. Celkom ju obdivujem. Ani raz po mne nenatiahla ruku, ani raz odo mňa nečakala ľútosť, či pomoc. Ani raz nechcela, aby prišiel jej otec, ktorý čaká na chodbe.

Čupnem si vedľa nej a podám jej vreckovku.

„To si mám napchať do úst, keď to začne bolieť ešte viac, alebo čo?" šplechne po mne jedovato.

„Prepáč, ja len neviem, čo mám robiť."

„Myslím, že už si toho urobil akurát dosť," pozrie dolu na veľké brucho.

Skrčím vreckovku v dlani a utriem si vlastné spotené čelo. Trasú sa mi ruky. Nechcem si ani len predstaviť, aké to musí byť pre ňu, keď vie, že o chvíľu jej z podvozku vyberú živého človeka.

„Keď som bol malý, rád som sa hrával na kúzelníkov. Nosil som dlhý plášť a vyťahoval som plyšové zajace zo zimnej čiapky. Myslím, že vytiahnuť decko z maternice je bohovský trik," snažím sa vtipkovať, aby som ju rozptýlil, ale iba zavrčí.

„Samo, prosím, drž už klapačku, dobre? Nechápem, ako je možné, že som o teba na chate vôbec zavadila okom. Vlastne nie, chápem, vyzeráš dobre. Ale nechápem, prečo som rovno neutiekla, keď si otvoril ústa. Si fakt hrozný," dychčí a zatína zuby, medzi slovami zo seba vydáva neľudské zvuky. „Chcem to len mať za sebou a už nikdy viac ťa nevidieť, jasné?"

„Jasné, kapitán," zasalutujem, za čo si vyslúžim ďalší vražedný pohľad. Nenávidím sám seba. Prečo to robím? Prečo nemôžem byť chvíľu normálny? Navyše, keď som nervózny, som ešte horší. A verte mi, teraz som fakt nervózny.

Prestávky medzi kontrakciami sú čoraz kratšie. Sestrička vykukne cez sklenú stenu deliacu ambulanciu od miestnosti pre rodičky a vstane. Pomôžem Lucii prejsť na pôrodnú sálu. Igelitové návleky sa mi šmýkajú na umytej dlážke. Musím si dávať pozor, aby som nespadol rovno na Luciu, pretože pod mojou váhou by to malé vystrelilo z jej maternice ako riadená strela.

Lucia musí vyliezť na niečo, čo vyzerá ako stredoveký mučiaci nástroj a doktor jej strčí hlavu pod nemocničný plášť.

„Otecko, ak si chcete odbehnúť na záchod, tak teraz je tá správna chvíľa. Onedlho pôjdeme tlačiť," usmeje sa. Obráti sa mi žalúdok. Bez toho, aby som na Luciu pozrel, vybehnem von. Kašlem na návleky, aj plášť. Vybehnem rovno von celý v igelite ako nejaká jaternica, potrebujem čerstvý vzduch. Pred pavilónom postáva hlúčik ľudí. Potrebujem byť sám. Naslepo utekám k lavičkám a zvalím sa na prvú, ktorá je voľná. Skloním hlavu medzi kolená a nasucho ma napne. Na toto nie som pripravený.

Vedľa mňa si ktosi sadne. Zacítim vôňu cigaretového dymu, hoci v areáli nemocnice sa nesmie fajčiť. Zdvihnem hlavu a takmer spadnem z lavičky. Kúsok odo mňa sedí Sašina sestra v belasom pyžame, poťahuje z cigarety a pozerá kamsi do prázdna.