Život hore nohami

Kapitola 5. - Nemocnica

Je začiatok apríla, slnko začína príjemne hriať. Dnes nám odpadli posledné dve hodiny, pretože telocvikárka je chorá. Sú to dve hodiny, o ktorých naši nevedia, takže mi nemôžu prikázať, aby som naklusal domov, alebo k Lucii, ktorá je každý deň nepríjemnejšia. Chápem, že musí byť ťažké nosiť v bruchu celého človeka, ale zase ten človek nie je až taký veľký, nie?

Vyzlečiem si mikinu a prehodím ju cez plece. Cítim náznak dobrej nálady, čo je u mňa v poslednom čase dosť neobvyklé. Rád by som si kúpil zmrzlinu v stánku na rohu, ale s pozastaveným vreckovým si nemôžem dovoliť ani kopček. Už len dva týždne a bude po všetkom, opakujem si v duchu.

Obchody nechávajú otvorené dvere, aby im dovnútra vošlo trochu svetla a tepla. Práve prechádzam okolo butiku s dievčenskými handrami. Vtom do mňa zboku ktosi vrazí a mikina mi spadne do prachu na zemi.

„Dávaj pozor, si snáď slepá?" oborím sa na dievča, ktoré na mňa doslova skočilo.

„Prepáč, nechcela som, ale nemusíš mi za to odtrhnúť hlavu," vráti mi drzo. „Okrem toho, nemal by si si zvykať, že ti čoskoro bude niekto každú chvíľu zhadzovať veci? Bolo by dobré trochu potrénovať trpezlivosť."

Zloží si slnečné okuliare. Až teraz spoznám Sašu. Má iný účes. Namiesto strapatého drdola si nechala vlasy rozpustené. Padajú jej takmer po pás. Pozerá na mňa zelenými očami, s bradou bojovne zdvihnutou.

„O čom to hovoríš?" zamračím sa.

„Len počkaj pár mesiacov, kým sa naučí chodiť, a bude ti všetko chytať malými lekvárovými rukami. Zaprášená mikina je oproti tomu nič."

Až teraz pochopím, že naráža na tehotnú Luciu. Zrejme si myslí, že si bábätko necháme. Je na veľkom omyle, ale nemám chuť ju opravovať. Môže mi byť ukradnutá. Za posledné mesiace som si v škole vypočul všetky varianty vtipov o deťoch.

Saša si čupne, aby zdvihla igelitku, ktorá jej vypadla z ruky. Zachytím kus ružovej látky s kvetinovým vzorom.

„Netipoval by som ťa na romantickú dušičku," ukážem na tričko, ktoré si kúpila. V skutočnosti by jej možno pristalo, ale chcem jej vrátiť poznámku o tých malých lekvárových rukách. „Vari si dnes nevylovila nič vhodné z kontajnera?"

Očervenie a nahnevane strčí tričko späť do tašky.

„Do toho ťa nič," zasyčí a postaví sa.

„Wow, niekto nemá svoj deň," prekrížim dva ukazováky, aby som naznačil kríž, a cúvnem. Neviem, či sú odrazu všetky ženy na svete také odporné, alebo mám na ne taký vplyv ja.

„Hlavne, že tvoj život je perfektný," odsekne, zastrčí si prameň vlasov za ucho a otočí sa mi chrbtom.

„Lepší byť nemôže," zakričím za ňou, hoci pochybujem, že ma počula. Pokazila mi aj tú štipku dobrej nálady, ktorú som mal.

Doma odhodím batoh, prezlečiem sa a idem rovno k Lucii. Už nechodíme na kontrolu k doktorovi Frankensteinovi, ale do nemocnice, ktorá je ešte strašidelnejšia. V úzkej čakárni sedia budúce mamičky s bruchami takými veľkými, že by mohli mať vlastné gravitačné pole a drobné telesá lietajúce okolo nich. Niektoré z nich sú oblečené v nemocničným pyžamách a županoch, z ktorých vykúkajú časti tela, ktoré vážne nepotrebujem vidieť. Lucia sa hrá hru na mobile a odmieta sa so mnou rozprávať.

„Nevadilo by ti, keby som si išiel sadnúť von?" spýtam sa jej. Iba mykne plecom.

Vystrelím von ako raketa. Park okolo nemocnice je neudržiavaný, ale aspoň sa tu dá dýchať. Prejdem okolo stanoviska sanitiek a zabočím k lavičkám medzi pavilónom onkologických ochorení a psychiatriou. Rozvalím sa na slnko a nasávam vitamín D. Okolo mňa prejde staršia pani s turbanom na hlave. Kráča pomaličky, podopiera si dlaňou bok. Pod očami má tmavé kruhy. Mieri rovno k onkológii. Prvý raz si uvedomujem, že síce v jednom kuse nadávam na svoj život, ale nie som na tom až tak zle. Nech sa deje čokoľvek, vždy sa to dá vyriešiť, pokiaľ je človek zdravý. Mať dieťa nie je koniec sveta. Niekto si ho vezme a bude ho milovať, nie? Každý si zaslúži druhú šancu. Ja, aj Lucia.

Slnko mi svieti rovno do tváre. Pootočím sa, aby som do neho nemusel hľadieť. O niekoľko lavičiek ďalej sedia dve ženy, či skôr dievčatá. Jedna má dlhé rozpustené vlasy, druhá hrubý tmavý vrkoč. Tá s rozpustenými vlasmi čosi rozpráva a veselo gestikuluje, druhá občas prikývne, ale nezdá sa, že by sa dobre bavila. Potom tá prvá vytiahne z tašky tričko a podrží ho tej s vrkočom pri tele, akoby jej ho prirovnávala. To tričko som dnes už videl. Ružové, s kvetinovým vzorom.

Trochu sa vystriem a zacloním si oči pred slnkom. Dievča s rozpustenými vlasmi je Saša. To druhé dievča sa na ňu nápadne podobá, ale vyzerá staršie. Najprv sa mi zdalo, že je iba otrávené a znudené, ale nie, je bledé a duchom neprítomné. Zrejme to bude Sašina sestra. Saša sa jej asi pýta, ako sa jej páči tričko. Sestra málinko nadvihne kútiky v úsmeve a poslušne prikývne. Potom sa rozplače. Zakryje si tvár rukami a schúli plecia. Saša sa k nej nakloní a silno ju objíme. Hojdajú sa spolu dopredu a dozadu, Saša hladí sestru po hlave. Dievča s vrkočom má oblečené biele tričko a nejaké bledé nohavice, ale až teraz si uvedomujem, že to zrejme nie je normálne oblečenie, ale nemocničné pyžamo.