Život hore nohami

Kapitola 42. - Ak toto nie je láska...

„Ty vole, snáď nemáš rakovinu," rozosmeje sa Rišo, keď sa stretneme večer na terase pivárne. Ironman napoly sedí, napoly leží v káre, v malých rukách zviera fľašu s mliekom a viečka mu klesajú.

„Ale čoby, len sa snažím o nejakú zmenu. Pamätáš na ten plagát, čo visí triednej v kabinete? Taký malý vysušený chlap s okrúhlymi okuliarmi, ktorý vyzerá ako Harry Potter na dôchodku. Hovorí, že ak chceš zmeniť svet, musíš najprv zmeniť seba."

Rišo sa rozrehoce tak veľmi, až mu pivo vyprskne nosom.

„Ten malý vysušený chlap je Mahátmá Gándhí, ty vole," plieska sa od smiechu po stehnách. „Akože fakt veľké meno, bojovník za indickú slobodu a tak? Nič ti to nehovorí?"

Zo zvyku si zaryjem ruku do vlasov, ale narazím iba na hustý tvrdý koberček.

„Asi áno, ale už som úplne zmagorený. Budúci týždeň mám maturity a neviem sa na nič sústrediť. Sníva sa mi len o slovenskej medzivojnovej próze a anglických stravovacích návykoch."

„Potrebuješ ženskú," žmurkne na mňa Rišo.

„Ver mi, že ženské sú to posledné, čo teraz potrebujem," odfrknem.

„Nehovorím, že nejakú sekeru, ktorá ťa bude vláčiť po nákupoch, ale len takú jednoduchú známosť, aby si si vyvetral hlavu. Niečo nezáväzné."

Hlavou mi prebleskne Žaneta a jej nikotínový jazyk v mojich ústach. Strasiem sa.

„Nie, akosi na to nemám chuť."

„Človeče, netuším, čo tá baba s tebou porobila, ale dobre ti pomotala hlavu," tská Rišo jazykom o podnebie.

„Aká baba?" tvárim sa nevinne, hoci cítim, ako sa mi horúčosť plazí po krku. Nanešťastie teraz nemám vlasy, ktoré by to zakryli.

„Aspoň predo mnou by si nemusel robiť idiota," nakloní sa ku mne Rišo a utrie si pivnú penu z hornej pery.

Spľasnem a zošúverím sa na stoličke.

„Teraz na ňu nemôžem myslieť," priznám. „Fakt potrebujem začať od seba. Musím sa dať dokopy, starať sa o decko, zmaturovať, nájsť si aspoň nejakú prácu. Nech za ňou nejdem ako úplný lúzer."

„Len aby potom nebolo neskoro."

„Lepšie neskoro, ako nikdy nie? To predsa platí vo všetkom."

Rišo sa zamyslí.

„Ani nie, napríklad pri smrti."

Zamračím sa.

„Čo trepeš o umieraní?"

„Ty si s tým začal. Povedal si, že v každej situácii platí, že lepšie neskoro, ako nikdy. Ale napríklad je lepšie neumrieť nikdy, ako neskoro."

„Si magor," poklopkám si po čele. „Som na pokraji nervového zrútenia, Kopáčková zo mňa určite vydupe aj dušu, a ty tu filozofuješ."

„Nezabíjaj posla," zdvihne ruky nad hlavu. „Len preto, že máš zlú náladu, nemusíš byť na mňa mrzutý."

„Máš pravdu," priznám unavene a dopijem zvyšok kofoly v pohári. Pre Samka dnes žiadne pivo. Alkohol zabíja mozgové bunky, a ja si nesmiem dovoliť prísť ani o jednu.

„Samko, preboha, čo si to dovliekol?" zalomí rukami mama, keď zbadá oblek, ktorý som cestou z piva vyzdvihol v čistiarni.

„Predsa maturitný oblek. Pásiky sú teraz v móde," bránim sa a vybaľujem oblek z igelitu, aby videla, že vyzerá naozaj dobre.

Nedôverčivo ohmatá látku.

„Bude sa strašne krčiť," pohladí sivú vlnu. „A je príliš teplý, v septembri v tom zhoríš."

„Zato vo februári mi bude príjemne teplúčko," pokúsim sa odľahčiť atmosféru, ale mama len potichu zastoná. Podídem k nej a pobozkám ju na vlasy. Ani si nepamätám, kedy som to urobil naposledy. Pravdepodobne to bolo už dávno, pretože vtedy som sa na ňu nedíval až takto zvrchu. Jasne vidím, že by si mala zafarbiť šedivé korienky. Potom ma zamrzí, že ich má také šedivé kvôli mne.

„Neboj, mami, to bol len nemiestny vtip. Sľubujem, že sa budem veľmi snažiť, okej?" pokúšam sa ju utešiť.

Potľapká ma po ramene a stúpne si na špičky, aby ma pobozkala na líce. Potom sa zohnem, aby som vytiahol Ironmana z káričky a uložil do postieľky.

„Nechaj tak, ja to urobím, len mi, prosím, vynes von smeti. Sú tam obaly z mäsa, tak nech mi to nesmrdí v kuchyni."

„Rozkaz, madam," zrazím podpätky a mama ma zo srandy capne po líci.

Schytím igelitové vrecko so smeťami a zbehnem dolu schodmi. Vonku je už prítmie, rozsvecujú sa pouličné lampy. Otvorím kontajner a vyhodím do neho sáčik. Keď zatváram kontajner, čosi sa zablysne.

„Kašli na to," hovorím si, ale nedá mi to. Opäť zdvihnem poklop kontajnera a vytiahnem mobil, aby som si posvietil. Sú v ňom vyhodené staré handry pokryté šupkami od zemiakov a zvyškami niečej večere. Rovno medzi kúskami mäsa sa ligoce obrovský strieborný gombík. Vyzerá ako nejaký erb alebo pečatný prsteň. Je trochu sčernetý na okrajoch, ale vyzerá ohromne. Ako rekvizita z filmu.

Vzdychnem si a natiahnem ruku. Nedočiahnem ho.

„Som idiot. Totálny blbec," šomrem si pod nos, ale schovám telefón do vrecka. Poobzerám sa, na čo by som mohol vyliezť. Nič tu nie je. Musím sa rukami zaprieť do okraja kontajnera a vyšvihnúť sa hore. Hodiny posilňovania s Ivkom ako závažím zrejme pomohli, pretože to ide celkom ľahko. Zatnem zuby a ponorím ruku do odpadkov až po lakeť. Okamžite cítim niečo vlhké a slizké, ale nedbám. Šmátram, kým v dlani necítim oblé hrany gombíka. Vytiahnem ho aj so sakom, ku ktorému je pripevnený. Zostal tu iba jeden. Silno potiahnem a odtrhnem ho. Narýchlo ho očistím od špiny o nohavice a vopchám si ho do vrecka, aby som ho doma mohol dôkladne vydrhnúť a vyleštiť. Nerád to pripúšťam, ale ak toto nie je láska, tak potom už neviem čo.

---

Aby som nezabudla, oficiálne som na ceste domov, takže len čo prídem, vylosujem víťazku knižky :-) Ešte máte cca dve hodinky čas, aby ste mi napísali nejaký ten vtip :-)