Život hore nohami

Kapitola 19. - Niečo nové, niečo staré a niečo ešte staršie

Otec sa činil. Netuším, či vylúpil banku alebo vybielil svoj dôchodkový fond, ale na chodbe sú o stenu opreté drevá, ktoré vyzerajú ako časti postieľky, a vedľa nich stojí tmavomodrý kočík.

„Čo na to povieš?" opýta sa hrdo, keď vyjde z mojej izby. V ruke drží skrutkovač a papier, ktorý vyzerá ako návod.

„Je to super," pochválim ho. „Kde si to zohnal?"

„V bazáre. Čochvíľa budeš mať narodeniny, tak sme sa rozhodli dať ti to ako darček."

„Och." Na viac sa nezmôžem. Nečakal som, že mi naši na narodeniny tento rok vôbec niečo kúpia, ale tak trochu som dúfal, že predsa len niečo dostanem. Ale čo už, Ironman si uzurpoval celý môj život, tak prečo nie aj narodeniny?

„Nie je to celkom nové, ale stále lepšie, ako kôš na bielizeň a to polepené čudo," pokračuje otec.

Naježím sa.

„No dovoľ, Čierny blesk je ohromná kára. Vďaka za postieľku, ale kočík môžeš pokojne vrátiť."

„Keby si netrepal," zamieša sa do toho mama. Od rána sa nestihla prezliecť z pyžama, vo vlasoch má Ivkove zvratky a vyzerá o päť rokov staršia, než keď som odchádzal do školy. Vnuka má opretého o plece a natriasa ho, aby si odgrgol. „S tou obludou by som na ulicu nevyšla," pokrúti hlavou pri zmienke o Čiernom blesku. „Čo by povedali susedia?"

Nechám si pre seba, že susedia už o nás klebetia tak či tak, pretože nemanželské decko v sedemnástich je riadne šťavnaté sústo. Zhodím tašku do kúta a zamierim do kuchyne. Nakuknem do poloprázdnej chladničky.

„Snáď si nemyslíš, že som stihla navariť?" osopí sa na mňa mama.

„Prepáč, robím to automaticky," zamrmlem. Je nejaká podráždená, ale vlastne sa jej ani nečudujem.

„Tak odteraz si ho automaticky vezmeš hneď, ako otvoríš dvere," podá mi Ivka. „O chvíľu začínam v práci a musím sa ešte osprchovať."

Z mojej izby počujem, ako otec šomre a nadáva. Zrejme sa mu nedarí zložiť postieľku.

„Zdá sa, že je najvyšší čas vypadnúť," sprisahanecky zašepkám synovi.

Uložím ho do Čierneho blesku a vytlačím ho von z činžiaku. Zakrúžim s ním okolo sídliska. Keď vidím, že sa rád vozí, trúfnem si zájsť ďalej, až k najbližšiemu stánku s hot-dogmi. Kúpim si jeden a posadím sa na lavičku. Ivko začne okamžite vrieskať.

„Aj ty by si si dal, však?" poľutujem ho. „To mlieko musí byť odporné."

Dám mu oňuchať hot-dog, aby mal aspoň sekundárny zážitok, ale nezdá sa, že by ho to uspokojilo.

Zhltnem ho na trikrát a oblížem mastný papier. Som vážne hladný.

„Skúsime nájsť ešte niečo?" opýtam sa Ivka.

Len čo sa pohneme, prestane revať. Skúsim zastať. Len čo sa kočík prestane pohybovať, krpec sa rozplače.

„Si ty ale malý vydierač," zašomrem, ale poslušne ho tlačím ďalej.

Ani netuším ako, možno kvôli tomu, že za posledných deväť mesiacov som tadiaľto kráčal každý deň, ocitnem sa na ceste k Magulovcom. Asi je to hlúposť, ale ja nie som povestný dobrými nápadmi, tak skúsim zavolať Lucii. Ako obyčajne, nezdvihne.

„Tu býva tvoj druhý dedo," oznámim Ivkovi, keď hľadám ich zvonček na stene. „Je to taký starý pán, vyzerá ako deduško Večerníček."