Život hore nohami

Kapitola 27. - Skutočný bozk

„Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, bol najvýznamnejším predstaviteľom slovenského literárneho realizmu a zakladateľom modernej slovenskej prózy," recitujem, kým sa prechádzam po izbe, v nosiči na chrbte natriasam Ironmana a ovievam sa zošitom z literatúry. Zastanem, aby som si pozrel, aké diela vlastne napísal, a Ivko sa rozplače.

„Kamoš, no tak, trochu spolupracuj," zložím sa na posteľ a vezmem malého na ruky. „Zajtra maturujem. Ak sa to nenašprtám, tvoj otec ostane bez maturity. To by si chcel? Byť synom nevzdelaného chumaja?"

Z vedľajšej izby sa ozve kašeľ. Otec odkiaľsi dovliekol chrípku a stihol nakaziť aj mamu.

„Nepotrebujete niečo?" strčí mama hlavu do dverí a na ústach si pridŕža vreckovku, aby nám sem nedýchala bacily. „Idem variť čaj."

„Asi si ho nemôžeš na chvíľu vziať, však?"

Pokrúti hlavou.

„Ak nechceš, aby skončil v nemocnici alebo na antibiotikách, tak radšej nie. Mrzí ma to."

„Netráp sa, to predsa nie je tvoja vina. Zákon schválnosti funguje spoľahlivo. Keď to človek najmenej potrebuje..." pokrčím plecami.

Smutne na nás pozrie a kýchne.

„Ja už radšej zmiznem," zakýva nám a zavrie dvere.

Naberiem na ukazovák kvapku detského gélu na zuby a strčím ho Ivkovi do úst. Na chvíľu zmĺkne a užíva si pocit chladu na opuchnutých ďasnách. Tlačia sa mu zuby, celé noci preplače a ja som na pokraji zúfalstva.

„Nechceš si ísť večer prevetrať hlavu do parku, aby sa ti nezavaril mozog?" napíše mi Saša.

„Už je neskoro, mozog mám dávno zavarený."

„Je to až také zlé?"

„Ešte horšie. Ivko zase nespal. Som pozadu s učením. Naši stále maródujú."

Odmlčí sa. Ani sa jej nečudujem. V poslednom čase nie som dobrý spoločník. V jednom kuse sa sťažujem a nariekam, aké to mám nafigu.

„Privez mi ho do kaviarne," odpíše napokon. „Nikto tu nie je. Aspoň na pár hodín budeš mať pokoj na učenie."

Neverím vlastným očiam. Musím si to prečítať dvakrát, ale aj tak sa mi zdá, že halucinujem.

„Ty by si ho vážne postrážila?"

„Prečo nie? Dokážem ho nakŕmiť, aj prebaliť. Nemusíš mať o neho strach."

„Skôr mám strach o teba."

Príde mi smajlík.

„Nemusíš. Nalož ho do Blesku a prídite."

Do troch sekúnd je Ironman pobalený, pripútaný v káričke a uháňame cez mesto do kaviarne.

„Fíha, leteli ste na metle?" opýta sa Saša, keď bez dychu vrazím do kaviarne.

„Nedokážeš si predstaviť, aký som ti vďačný," pobozkám ju na líce.

„To nič, veď s Ivkom je predsa zábava," pošteklí ho pod bradou a Ivko sa rozreve.

„Stále ho bolia zuby," vysvetlím. „Si si naozaj istá, že si to nechceš rozmyslieť?"

„Nie, len už choď. Zvládnem to."

Nemusí mi to opakovať. Zakývam im a utekám domov, aby som sa naučil aspoň jednu maturitnú otázku z literatúry a začal s projektom na praktickú časť.