Život hore nohami

Kapitola 39. - Život je príliš krátky

Trochu meškám s pridávaním, pretože som sa nedokázala odlepiť od knihy. Kým dopadnem od Lauren Oliverovej bola úžasná!!! Recenziu nájdete v Knižnom klube, keby ste sa nudili :-)

---

Vrátim sa naspäť pre diskotéku, rukami si divoko prehrabávam vlasy. Určite mi stoja na všetky strany, ale nezaujíma ma to. Nech sa akokoľvek snažím urobiť všetko správne, nikdy mi to nevychádza. Žaneta stále sedí na drevenej lavici, s očami zatvorenými, pokyvuje hlavou v rytme hudby. Dopadnem vedľa nej.

„Prečo si to urobila?" drgnem do nej.

Lenivo otvorí oči. Až teraz si všimnem drobné červené žilky, aj ona je riadne opitá.

„Prepáč, keď pijem, akosi mi to nemyslí. Chcela som sa len pobaviť."

„Vedela si, že sa na nás díva," poviem zlostne.

„O to ti predsa išlo, nie? Aby si ťa všimla, aby žiarlila," pokrčí plecom a unavene zaklipká očami.

„Vôbec nie. Videla si ju predsa, ani to s ňou nepohlo. Ona je celkom iná. Je lepšia, ako všetky dievčatá dohromady, ktoré som kedy stretol."

„Niekedy nám nie je súdené byť s tými, s ktorými by sme si želali," skonštatuje sucho.

Čosi v jej slovách ma zabolí. To, čo sa mi na nej zdalo perfektné, tá ležérnosť, nenútenosť, nadhľad, mi odrazu pripadajú ako odovzdanosť a nuda a lenivosť o čokoľvek bojovať. Z ničoho-nič sa mi vynorí spomienka na prvú alebo druhú triedu. Saša si hneď cez prvú prestávku roztrhla menčestráky. Vykúkali jej spod nich červené pančuchy a kostnaté kolená. Zopár dievčat sa jej posmievalo. Nepovedala ani slovo, vôbec nevyzerala, že by ju to trápilo, ale cez veľkú prestávku zmizla na záchode s nožnicami. Keď sa znovu objavila v triede, už mala diery na oboch kolenách vystrihnuté do tvaru srdiečok.

Na druhý deň prišla do školy v tých istých menčestrákoch, ale na kolenách mala našité srdcia z ružovostriebornej látky, aby zakryli diery. Až teraz mi dochádza, že to nebolo naschvál. Zrejme jej ich našila Jana, pretože si nemohli dovoliť nové nohavice. Ale o týždeň neskôr už nosili všetky dievčatá nášivky na rifliach. Prečo som taký pomalý a veci mi dochádzajú tak strašne neskoro? Saša nebola v o nič lepšej situácii ako Lucia, ale nikdy sa nesťažovala na genetiku a nedostatok pekných vecí. Nepotrebovala ich, pretože ich dokázala okolo seba vytvoriť. Dokázala nevýhodu obrátiť na prednosť.

„Musím ju nájsť," postavím sa a zakrúti sa mi hlava.

„Tu a teraz?" zasmeje sa Žaneta. „Nechaj to na zajtra, môžeš ísť za ňou do tej kaviarne."

„Nie, vždy všetko nechávam na inokedy. Zatiaľ sa mi to nikdy nevyplatilo."

Neistým krokom sa pohnem ku skupine dievčat, s ktorými Saša pred chvíľou hovorila.

„Neviete, kam išla?" opýtam sa ich.

„Čo od nej chceš?" premeria si ma jedna z nich.

„Hovoriť s ňou."

„Ste kamoši?" prižmúri oči.

„Tak trochu. Volám sa Samo, možno ma spomínala."

Zrazia hlavy dohromady, radia sa.

„Nikdy ťa nespomínala," povie druhá a bojovne vystrčí bradu. „Saša nikdy nehovorí o chalanoch."

Nechtiac sa zasmejem.

„Čo ti je smiešne?" škaredo na mňa zazerajú.

„Prepáčte, ja len... nie je to bežná dievčenská téma? Mejkap, diéty a chalani."

Teraz som ich rozzúril. Jedna z nich pohodí hlavou.

„Aby si vedel, občas hovoríme aj o inom, než o chlapoch."

„Sorry, sorry, vážne ma to mrzí. Akosi mám v hlave vatu, nechcel som vás uraziť. Ale súrne by som ju potreboval nájsť."

„Ak ste kamoši, prečo jej nezavoláš?"

„V tomto hluku? Nikdy by nepočula telefón. A aj keby ho počula, asi by mi to nezdvihla. Správal som sa ako chmuľo."

Jedna z nich sa zasmeje.

„To sedí, Saša má šťastie na chmuľov."

Snažím sa rozhodnúť, či sa mám cítiť urazene, alebo sa tešiť, že si konečne získavam ich sympatie.

„Jej bývalý bol kretén?" lovím informácie.

„Nie," svorne potriasajú hlavami, „Saša s nikým nechodí. Nikdy. Vyhýba sa chlapom, pretože hovorí, že otec a švagor, akože muž jej sestry, boli totálni lúzri. Nič nevydržali, všetko vzdali. Takže ak si myslíš, že máš u nej vôbec nejakú šancu..."

Srdce mi klesne tak hlboko, až sa obávam, že ho budem ráno loviť z topánky. V hlave mi rezonujú ich slová. Saša s nikým nechodí. Nikdy. Cítim sa ako idiot, pretože viem, že so mnou mohla. Keby som všetko nebol pohnojil, boli by sme teraz spolu. Lenže ja som kretén a sám seba som vyautoval a zaradil do zástupu lúzrov v jej živote, ktorí ju okašľali. Zároveň mi jej je strašne ľúto, pretože si zaslúži niekoho omnoho lepšieho ako som ja. Nie skrachovanca, ktorý ani nedokáže zmaturovať a v osemnástich mal decko. Napriek tomu to so mnou riskla. A čo som urobil ja? Odstrihol som ju.

„Neber si to tak, život je príliš krátky na to, aby sme sa zapodievali niečím, čo sa nedá napraviť, nie?" utešuje ma Žaneta, keď ju odprevádzam domov.

Neviem, či je to alkoholom, ale akosi všetko vnímam inak. Počujem, čo mi hovorí, vidím, ako sa jej hýbu pery, ale namiesto nej vidím svoju tvár. Tiež som vždy tvrdil, že život je krátky a nemá zmysel si robiť vrásky. Lenže veci sa zmenili a odrazu ten zmysel mám. Pozriem na Žanetu. Vyzerá úžasne, čierne vlasy sa jej lesknú vo svetle pouličných lámp, pokožka je mäkká je hebká a lákavá. Kedysi by mi toto bolo stačilo na to, aby som sa na všetko vykašľal. Ale teraz nie, teraz mám niekoho, pre koho chcem to najlepšie. Už nehľadám iba pre seba, ale musím byť zodpovedný za dvoch.

„Dobrú noc," lúčim sa s ňou pred jej činžiakom.

Nakloní sa ku mne, aby ma pobozkala, ale uhnem sa.

„Prepáč, si vážne zábavná a ohromná a všetko, ale nehľadám žiaden vzťah," ospravedlním sa jej, aby som ju neurazil.

„To je v pohode, tiež nehľadám vzťah. Ale trochu zábavy neuškodí," žmurkne na mňa.

„Ďakujem, ale aj tak nie."

Natiahne ku mne ruku a namotá si prameň vlasov na prst.

„Si naozaj chutný," pousmeje sa. „Pamätaj, čo som ti povedala, život je príliš krátky."

Jemne jej odtisnem ruku.

„Budem si to pamätať."

Kráčam domov sám a uvažujem nad jej slovami. Mala pravdu. Život je príliš krátky na to, aby sme ho premárnili s niekým, na kom nám nezáleží.