Život hore nohami

Kapitola 4. - Návšteva

Namiesto toho, aby som v piatok išiel s kamošmi na koncert, sedím doma a listujem si v starých komiksoch, pretože mám zakázaný internet. Je to súčasť môjho gigantického apokalyptického trestu. Dokonca mi zakázali hrať aj hry na konzole. Odkedy mi však Lucia povedala o mame, už sa nesťažujem. Zaslúžim si absolútne všetko. Prisahám, že keď toto všetko skončí, stane sa zo mňa príkladný mladý muž, ktorý pomáha starenkám cez cestu, skladá mačiatka zo stromov a vyhýba sa alkoholu. Teda aspoň veľkému množstvu.

Keď zacinká zvonček pri dverách, nevenujem mu pozornosť. Suseda si prišla požičať vajce alebo je to nejaký otcov kamarát.

„Miladka, poď sem!" zakričí otec na mamu. Vtedy spozorniem, pretože jeho tón je pomerne vážny. Dúfam, že nikto neumrel.

Keďže nemám absolútne čo robiť, zdvihnem sa z postele a nakuknem do chodby. Stojí v nej pán Magula a žmolí v ruke čiapku. Oproti môjmu otcovi vyzerá aspoň o pätnásť rokov starší. Je vráskavý, tvár má ošľahanú a hnedú od toho, ako roky robil na poli pod holým nebom. Zdá sa, že nie je celkom vo svojej koži, ale to nič neznamená, pretože odkedy Lucia oznámila, že čaká dieťa, nie je celkom vo svojej koži.

„Pán Magula, stalo sa niečo?" vydesí sa mama a okamžite si odviaže zásteru.

„Nie, nie, len by som sa potreboval porozprávať," upokojí ju.

„Nech sa páči, poďte ďalej," pozve ho roztržito otec do obývačky. „Mám zavolať aj syna?"

Pán Magula zavrtí hlavou.

„Toto je len medzi dospelými."

Nepáči sa mi to. Keď sa povie, že to je niečo pre dospelých, väčšinou to znamená problém. Potichu prejdem cez chodbu. Dvere do obývačky sú poodchýlené. Pán Magula sa posadí medzi mamine našuchorené vankúšiky.

„Prepáčte, že vás takto otravujem, navyše v piatok večer," ospravedlní sa.

„To je v poriadku," potľapká ho mama po pleci a otec vytiahne fľašu Fernetu.

„Môžem vám naliať?" opýta sa.

„Ďakujem, som tu autom."

Otec prikývne a odloží fľašu. Pán Magula sa zavrtí na gauči.

„Lucka nevie, že som tu," začne.

Ou, ou, toto nevyzerá dobre.

„Každý deň o tom premýšľam, a nezdá sa mi to správne," rozpráva potichu a so sklonenou hlavou. Musím naťahovať uši, aby som ho počul. „Lucka je všetko, čo mi na svete ostalo. Nechcem, aby bola nešťastná. Chápem, prečo si to malé nechce nechať. Bojí sa, že si zničí život, že to s ňou porobí to, čo s jej mamou," slová sa mu zadŕhajú v hrdle. Aj mne rastie v krku veľká guča, keď vidím, ako sa starý pán krčí a hrbí, aby zakryl, že sa mu trasú plecia. „Ale Adela, moja žena, by to ani za nič nechcela inak. Áno, trpela depresiou, ale nikdy by Lucku za nič nevymenila, za žiadnu kariéru, ani cestu okolo sveta, nech si už dcéra myslí čokoľvek. Obávam sa, že Lucia bude jedného dňa ľutovať, ak to malé dá na adopciu. To nie je len tak, porodiť dieťa, a dať ho preč."

Teraz sa mu už trasie aj hlas. Naši si vymenia čudný pohľad. Začínam mať pocit, že viem, kam to smeruje. Do žumpy. Presne ako celý môj život.

„Pán Magula, už sme o tom predsa hovorili," krúti otec hlavou. „Lucia dala jasne najavo, že sa o dieťa nebude starať. Nemá zmysel nútiť ju do toho. Obaja sú príliš mladí. Urobili chybu. Neobhajujem ich, ale stáva sa to. Je mnoho ľudí, ktorí tomu malému dajú všetko na svete."

„Ale nedajú mu vlastnú mamu," teraz už Magula otvorene plače. „Prišiel som o ženu. Nechcem prísť aj o vnúča."

Utrie si slzy do staromódnej látkovej vreckovky.

„Keby som mal prostriedky, nikdy by som s adopciou nesúhlasil, ale dobre viete, že z invalidného dôchodku sa nedokážem postarať o dcéru, aj o vnúča. Navyše ani fyzicky nie som natoľko v poriadku, aby som zvládol malé bábo, keď bude Lucia v škole."

Otec si šúcha hrudník. Páli ho záha. Ako vždy, keď je v strese. Otvorí bar a naleje si plný pohárik Fernetu.

„Nemôžeme ich do ničoho nútiť," zopakuje, ale už menej presvedčene. Páči sa mi to čoraz menej.

„Len si to predstavte, veď je to aj vaše vnúča," smrkne starý pán. „Kúsok vášho syna. Možno bude mať jeho oči, alebo jeho nos. Dokázali by ste dať také niečo preč?"

Mama vzdychne. Otec privrie oči.

„Už sme sa predsa o tom bavili stokrát," krúti otec hlavou.

„Ale vtedy to bola len taká drobná fazuľka," pokrčí mama plecami. „Teraz sme to malé videli. Je to naozajstné dieťa. Hýbe sa. Čo ak naozaj bude vyzerať ako Samko, keď bol malý?"

Príde mi trochu nevoľno. Už sa mi zdalo, že pred sebou vidím koniec cesty. A odrazu, keď sa k tomu koncu blížim, zisťujem, že na tom konci sú tabule „Pozor! Nebezpečenstvo! Stop!", pretože cesta končí vo veľkej priepasti. Snažím sa zatiahnuť ručnú brzdu, ale keď po nej siahnem, nie je tam. Nemám absolútne žiadnu možnosť zastaviť rozbehnutý kamión.

„Pozrite, pán Magula. Ako vravíte, vy sa o dieťa nemôžete starať sám. Lucia a Samo musia chodiť do školy, aby ich najvyššie vzdelanie nebola iba základná škola. My sme obaja zamestnaní. Ako si to celé predstavujete?"

Luciin otec len pokrčí ramenami.

„Neviem, preto som tu. Možno som len potreboval počuť, že sa to nedá. Aby som sa zmieril s tým, že prídem o vnúča."

Tentoraz smrkne aj mama. Túto debatu sme mali naozaj nekonečne veľakrát. Mama bola vždy nalomená, aby sme si to malé nechali, že nejako sa len vypiple, ale môj racionálny otec ju vždy presvedčil, že je to moje a Luciino rozhodnutie, že nás do ničoho nebudú nútiť, aby sme im raz nevyčítali, že nám zničili život.

„Možno keď ho Lucka zbadá, zmení rozhodnutie," povie mama nádejne.

Otec si naleje ďalší pohárik a obráti ho do seba na jeden hlt. Opäť si pošúcha páliacu záhu a sťažka sa zvalí do kresla.

„Toto nie je rozhodnutie, ktoré by sme mali založiť na jednom impulze," povie rozvážne. „Treba vziať do úvahy všetky faktory. Všetci sme len príliš rozrušení, pretože sa to blíži. Viete si predstaviť, že by ste v noci vstávali k malému decku, ktoré neustále vracia a plače? Pretože ja som už na to príliš starý," pokrúti hlavou unavene. „Miladka, ty sa neustále sťažuješ, že ťa bolí chrbát. A ako povedal pán Magula, ani pre neho to už nie je. A naše deti sú stále len deti."

Mama aj Luciin otec nešťastne prikyvujú. Uľaví sa mi. Vďaka, oci, zašepkám v duchu.

Pán Magula sa postaví a potrasie otcovi rukou.

„Som vám vďačný, že ste ma vypočuli. Asi to tak bude predsa len najlepšie," prikyvuje, ale už aj líca má lesklé a tečú mu po nich slzy. Vnútri vo mne sa čosi pohne. Buď je to dnešná večera – mame sa veľmi nevydarili halušky – alebo je to svedomie. Je pomerne znepokojujúce vidieť plakať dospelého muža.

Keď sa pohnú ku dverám, okamžite sa pracem do izby. Hodím sa na posteľ a schmatnem komiks. Srdce mi prudko bije. Živo si viem predstaviť, ako sa cíti Luciin otec. A tiež sa viem vžiť do Luciinej kože, ako sa bojí, aby neskončila ako mama. Keby som mohol, najradšej by som nakopal sám seba.