Život hore nohami

Kapitola 17. - Nezvyčajné veci

Popoludní sa nado mnou naši predsa len zľutujú a postrážia Ivka, aby som sa mohol pustiť do úpravy kočíka. Keď odchádzam z domu, mama ho pestuje na rukách a otec ho šteklí hrubým prstom pod bradou. Uškrniem sa. Nech mi nikto nehovorí, že by ho dali na adopciu.

Pred panelákom si rozložím kusy látky, štetec, lepidlo, nožnice a vaničku od kočíka.

„Čo to bude, až to bude?" opýta sa Rišo, ktorý ma prišiel morálne podporiť.

„Čierny blesk," pochválim sa. Vystrihnem zo starého trička logo kapely Metallica a opatrne ho nalepím na striešku kočíka.

„Podrž to," kážem Rišovi.

„Keď to dokončíš, nezbehneme na kofolu?" opýta sa.

„To sotva. Myslím, že na kofolu pôjdem najbližšie až o desať rokov."

Zamračí sa.

„Nie som si istý, ale nemali by aj malé deti chodiť von? Veď na to sú kočíky, nie? Nalož Ironmana do káry a sadneme si niekam na terasu. Nikto nehovorí, že musíme drepieť v zafajčenej krčme."

Prekvapene pozriem na Riša.

„Človeče, ty si génius!" plesnem sa po čele. „Veď ja vlastne vôbec nemusím trčať celý čas doma. Môžem ísť hocikam, ak vezmem krpatého so sebou, nie?"

„Jasné!" pritaká Rišo. Zdvihne ruky nad hlavu a naznačí novinový titulok: „Najmladší návštevník letného festivalu!" povie nadšene. „Chlape, veď bude teplo, môže spať v kočíku. Veď on vlastne nič nepotrebuje. Môžeš si zohnať taký ten vak, ktorý sa nosí na hrudi alebo na chrbte, takže ani s kočíkom sa nemusíš otravovať."

Na chvíľu sa zamyslím.

„Trochu preháňaš, na festival je ešte príliš malý. Mohlo by mu to zničiť sluch alebo by mu odpadla hlava, keby som sa zabudol a začal by som skákať, ale napríklad na chatu by so mnou mohol ísť, nie?"

„Prečo by mu odpadla hlava?"

„To sa vraj malým deťom môže stať."

„Akože sú ako jašterice? Tým, keď odpadne chvost, opäť im dorastie."

„Nemyslím, že to takto funguje aj u detí. Obávam sa, že Ironmanovi by už nedorástla."

Kým sa vykecávame, robota mi ide od ruky. O hodinu je kočík oblepený názvami obľúbených kapiel a obrázkami superhrdinov.

„Najlepšie fáro na svete," vydýchnem hrdo.

„Rozhodne jediné na svete. Nezvyčajné," povie Rišo pochybovačne, ale pustím to jedným uchom dnu a druhým von.

V pondelok si mama zariadila poobednú zmenu, takže môžem ísť do školy. Som tu síce figu platný, pretože väčšinu dňa preležím s hlavou na lavici a kamuflujem to otvorenou knihou.

„Kulich! Pán Kulich!" Zvuk sa ku mne šíri ako pod vodou. Pomaly a akosi zdeformovane.

„Samo! Volá ťa k tabuli," drgne do mňa Rišo.

Okamžite vystrelím a kniha padne s buchotom na zem. V kútiku úst mi zaschli sliny od toho, ako som driemal s hlavou položenou nabok.

„Niekto tuším flámoval celý víkend," nadvihne obočie Kopáčková, ktorá nás učí digitálne médiá.

Trieda sa rozosmeje. Z fotiek na facebooku všetci vedia, že som spal dohromady asi tri hodiny a zvyšok času špekuloval nad tým, ktorou stranou sa nasadzuje plienka.

Dovlečiem sa k tabuli.

„Prepáčte, ale syn mal koliky a veľa som toho nenaspal," vysvetľujem. Kopáčková žije v nejakej inej realite. Zrejme je jediná na škole, ktorá nepostrehla, že som nabúchal dievča a stal som sa otcom. Je tu však len na tretinový úväzok, takže má na to právo.

„Ha, ha, najvtipnejšia výhovorka," oduje sa a čosi si zapíše do notesa.

„Nie, vážne neklamem," protestujem. „Aha, ešte tu mám fľak od zvratkov. Ivko ma stihol označkovať, keď som sa s ním lúčil vo dverách," ukážem na bielu škvrnu na ramene trička. Priblížim sa ku Kopáčkovej, aby ju mohla ovoňať.

Zvraští nos.

„Kulich, to je nechutné."

„Ja viem," pokrčím plecami. „Ale vyrastie z toho."

„Nemyslela som... ach," prevráti očami. „Stratený prípad," zamrmle si pre seba a opäť si čosi poznačí. „Na ďalšiu hodinu mi prinesiete tri upravené fotky, jasné? S presným popisom, čo ste upravili a ako, inak vám zapíšem päťku."

„Ďakujem," s úľavou si sadnem do lavice.

Cestou zo školy to vezmem okľukou. Zastavím sa v galantérii a prezriem si regále.

„Hľadáte niečo?" opýta sa ma predavačka.

„Gombíky. Ale nejaké nevšedné."

„Myslíte na nejaké kreatívne využitie? Ozdobovanie rámikov alebo tak?"

„Asi áno," prisvedčím neisto. Ani sám poriadne netuším, čo presne hľadám.

„V tom prípade musíte ísť o kúsok ďalej. Je tam obchod s umeleckými potrebami."

Poďakujem a zbehnem dolu ulicou. Prehrabem sa v škatuľkách s rôznymi gombíkmi, ktoré by sa dali využiť na klaunský plášť alebo ako oči sfetovaného handrového slona. Vyberiem niekoľko zaujímavých a poberiem sa do kaviarne. Dúfam, že Saša bude mať službu. Ešte som jej nepoďakoval za oblečenie pre Ironmana.