Život hore nohami

Kapitola 29. - Zlyhanie na celej čiare

Odhodím projekt do prvého smetiaka, nasilu vopchám Iva do káry, pripútam ho, hoci sa zvíja ako had a bežím domov.

„Si obyčajný nevďačný fagan," kričím na neho cestou. „Vieš, čo všetko som pre teba obetoval? Celý svoj spoločenský život. Kamarátov. Voľný čas. Spánok. Nervy. A ty? Akurát všetko kazíš? Kašlem na teba, už ťa nechcem."

Ivko plače, ale je mi to jedno. Pohár pretiekol. Doma ho vytiahnem z káry a nechám sedieť na dlážke na chodbe.

„Ako to išlo?" opýta sa mama zmätene.

„Ako to mohlo ísť? Trikrát hádaj. Nemal som občiansky. Zničil mi projekt. Kvôli jeho stupídnym zubom som sa nič nenaučil. Končím. Mal som ho dať na adopciu, mohol byť pokoj. Našťastie nie je neskoro, biele zdravé decko v jeho veku si niekto rád vezme."

Som taký zúrivý, že zo seba vyrážam slová ako zo samopalu. Nenávidím to tu. Nenávidím jeho, seba, mojich rodičov za to, že mi viac nepomáhajú, nenávidím Luciu, pretože ona si v pokoji zmaturovala a trúfla si opýtať sa, či si ho môže požičať na prechádzku ako psa. Mám všetkého po krk.

Hodím kravatu a sako na stolík v predsieni a tresnem za sebou dvermi. Zamierim rovno do Sedmy, kde sedia chalani.

„Neverím, márnotratný syn sa vrátil," objíme ma Rišo okolo ramien.

„Som späť," potvrdím a objednám si pivo a panáka. Sedíme, rozprávame sa, hráme biliard, pijeme. Lejem do seba jedno pivo za druhým, panák za panákom. Je mi všetko jedno, chcem naspäť svoj starý život. Večer sa chalani odpotácajú domov, ale mne sa nechce. Nič tam na mňa nečaká.

Kúpim si v obchode lacné víno a sadnem si v parku na lavičku. Odkrútim uzáver a poriadne si upijem. Chcem sa dostať do bezvedomia, aby som na všetko zabudol.

„Ahoj," objaví sa pri lavičke Saša. Snaží sa usmievať, ale pokožku okolo úst a očí má napätú.

„Hmhnm," zahuhlem nezrozumiteľne.

„Volala som ti, aby som sa opýtala, ako to išlo. Zdvihla to tvoja mama, mobil si si nechal v saku. Vraj si odišiel dosť rozrušený. Myslela som, že ťa tu nájdem."

„Mhnghm." Akosi sa mi nedajú formovať slová.

„Môžem si prisadnúť?"

Radšej iba prikývnem. Posadí sa vedľa mňa, objíme ma okolo ramien a pritiahne si moju hlavu na rameno. Hladí ma po vlasoch, ako to kedysi robievala mama, keď som bol smutný.

Ponúknem jej fľašu. Vezme si a odpije.

„Je to hnusné," zmraští tvár.

Pokrčím plecom.

„Dnes to muselo byť zlé," poľutuje ma.

Zakrútim uzáver na fľaši, odložím ju a ľahnem si na lavičku tak, aby som mal hlavu v jej lone. Je to voči nej nefér, sama má toho nad hlavu, nepotrebuje ešte utešovať mňa, ale ja už ďalej takto nevládzem.

Prstami mi masíruje pokožku hlavy a díva sa na mňa zhora.

„Som nula," poviem, keď konečne dokážem artikulovať. „Nič nedokážem. Nepostarám sa o decko. Nebudem mať ani vzdelanie. Som totálny chudák."

„Nie si," povie mäkko. „Len si v ťažkej situácii. Nikto by to nezvládol. V lete si trochu oddýchneš, budeš mať viac času, aj Ivko bude starší. Uvidíš, že v septembri to dáš. Veď čo sú to tri mesiace? Pomôžem ti. Budem mať po maturite, vezmem si Ivka a ty sa budeš učiť."

Znie to lákavo. Predstavím si, aké by to bolo, keby som mohol Ivka na niekoľko hodín dať Saše, potom sa po neho vrátiť a vziať oboch na zmrzlinu. Túliť sa večer v posteli k obidvom. Ibaže to nie je fér. Nemôžem na ňu zvaliť svoje problémy a chcieť od nej, aby brala na seba moje záväzky.

„Musím ísť domov," postavím sa. Všetko sa so mnou krúti.

„Odprevadím ťa."

„Nie, musím ísť sám a trochu premýšľať," odmietnem.

„Zavoláš mi, keď prídeš?"

„Iste. A ďakujem za všetko."

„Kedykoľvek."

Vo fontáne na námestí si opláchnem ruky a tvár, aby som trochu vytriezvel, a zamierim domov. Sotva odomknem dvere a vojdem do chodby, objaví sa pri mne otec. Vrazí mi facku. Štípe ma na líci a páli, ráno tam budem mať červený fľak, ale nehnevám sa na neho. Zaslúžil som si ju.

„Kde je malý?" opýtam sa.

Nepovie nič, len ukáže na moju izbu. Ivko spí v postieľke a v ústach mu poskakuje cumeľ. Je úžasný. V očiach ma pália slzy. Ako som mu mohol povedať, že je nevďačný fagan? Veď on za nič nemôže. Je taký malý a krehký a má iba mňa. Nie je to správne. Hnusím sa sám sebe.

Pohladím ho po líčku a vezmem mobil. Mal by som zavolať Saše, ale nemôžem. Už nikdy jej nemôžem zavolať. Namiesto toho vyhľadám Luciino číslo a pošlem jej smsku.