Život hore nohami

Kapitola 28. - Maturita

„Je mi to ľúto," ospravedlňujem sa jej znovu a znovu za všetko. Za to, že som jej zavesil Ivka, keď mala pracovať, za to, že ju šéf zvozil, aj za ten zúfalý bozk, o ktorom ani sám netuším, čo mal znamenať.

„Už sa tým naozaj netráp. A ak chceš, môžem si zobrať Ivka zajtra po práci, aby si stihol aspoň dokončiť projekt."

„Ďakujem, ale radšej nie. Musíš utekať za Janou a sama sa musíš učiť. Maturuješ o týždeň neskôr ako ja, ak sa nemýlim."

„Pamätáš si to dobre."

Ponaťahujem si stuhnutý krk a postavím sa.

„Mal by som už ísť," ukážem na kočík.

„Jasné. A ak by si si to rozmyslel, ozvi sa."

„Spoľahni sa," usmejem sa, posledný raz ju pobozkám a len veľmi neochotne sa obrátim na odchod.

O dve ulice ďalej oproti mne kráča známa postava s blond hrivou. Môj prvý impulz je otočiť sa a niekam sa schovať, kým neprejde, ale to by bolo príliš detinské. Keď ma zbadá, zarazí sa.

„Ahoj, Lucia," pozdravím ako prvý. Je chudšia, než si ju pamätám, líca má tiež prepadnuté a vyzerá staršia.

„Ahoj?" vyznie to ako otázka. Pohľad jej zabehne ku kočíku. „To je on?" opýta sa hlúpo.

„Nie, stihol som si urobiť ďalšie dieťa," odseknem.

Nereaguje na môj sarkazmus. V ruke zviera hromadu papierov a zošitov.

„Dnes som maturovala," oznámi a natrčí ku mne ruku s papiermi. „Šprtanie na poslednú chvíľu pred triedou."

Čaká, či sa opýtam, či bola úspešná, ale nemám chuť počúvať, aké ťažké bolo učenie a aké náročné otázky si vytiahla. Nemá ani potuchy, aké to je celú noc tíšiť ubolené dieťa a cez deň sa snažiť do hlavy natlačiť nejaké vedomosti.

„Myslela som na vás," povie napokon po dlhej chvíli trápneho ticha.

Netuším, čo jej mám na to odpovedať.

„Vlastne som ti chcela zavolať a poprosiť ťa, či by som ho mohla vidieť. Rada by som ho vzala na prechádzku, alebo tak niečo, ak by si dovolil."

Privriem oči. Na toto fakt nemám náladu. Čo si o sebe myslí? Že môže len tak prikvitnúť, ako keby sa nechumelilo, pokočíkovať si syna na tridsať minút a vrátiť ho, aby som ho nakŕmil a uložil a vstával k nemu v noci?

„Fajn. Tak sa niekedy ozvi a uvidíme," odvrknem a nechám ju stáť na chodníku so smutným výrazom tváre. Je mi ľúto, že som sa tak zachoval, je to predsa len Ironmanova mama, ale dnes jednoducho nie je vhodný deň.

Doma sa postarám o malého. Keďže v noci aj tak skoro nič nespím, aspoň môžem pracovať na projekte. Je to vlastne veľká kartónová tabuľa s fotkami. Taká prezentácia. Nadránom si pospím pol hodinu, kým ma zobudí Ivko, ale aspoň to mám hotové.

„Kamoš, nechaj ma ešte chvíľu," mrmlem, ale Ivko ma ťahá za vlasy a chce sa hrať.

„Dnes nemôžem, ocino ide maturovať," oznámim mu nešťastne. Naši stále horúčkujú, takže som poprosil dedka Magulu, aby mi Ivka postrážil. Dohodli sme sa, že ho bude kočíkovať okolo školy, a keby bol nejaký problém, iba vybehnem von. Odpoveď trvá dvadsať minút a som vybavený.

Oblečiem si košeľu a uviažem kravatu.

„Kamoš, dávaj pozor, to je horúce," upozorním ho, keď si položím na stôl kávu. Vedľa nej vyložím občiansky preukaz, aby som na neho nezabudol, inak ma nepustia k odpovedi.