Život hore nohami

Kapitola 26. - Takmer bozk

Vonku leje ako z krhy - teda aspoň u nás - takže ako liek proti hnusnému počasiu ponúkam ďalšiu kapitolu :-)

---

„Šťastné a veselé," zaželajú mi rodičia na druhý deň. „Máme pre teba prekvapenie. Príde teta Irma s manželom a Kovárikovci s deťmi."

Vianočka s maslom sa mi zadrhne v hrdle.

„To je to prekvapenie? Lebo ak áno, Santa si tento rok zaslúži čierny bod."

Mama sa rozosmeje.

„Nie, ty truhlík. Ale na večer ti postrážime Ivka, aby si mohol na chvíľu vypadnúť z domu, takže to je dvojitý darček. Nemusíš pretrpieť návštevu, a zároveň máš opušťák od syna, čo na to povieš?"

Nezmôžem sa na slovo. Normálne sa mi od dojatia natlačia slzy do očí, pretože sám som nebol vonku presne osem mesiacov.

„Ďakujem."

Keď v izbe vymýšľam veľkolepé plány, čo všetko budem robiť, odrazu netuším, čo so sebou. Chalani sú na chate, a okrem toho, aj tak nemám veľmi chuť stráviť večer s nimi. Keď je triezvy medzi opitými, je to dosť nuda. Jediný, s kým si dokážem predstaviť dnešok, je Saša. Skúsim jej zavolať.

„Ahoj. Sestra je ešte v kúpeľoch?"

„Áno, vráti sa zajtra. Prečo?"

„Zdá sa, že obaja máme na večer stráženie," usmejem sa.

„Nechápem."

„Naši si vezmú Ivka, aby sa pochvastali pred návštevou, a potrebujú ma vykopnúť z domu, aby som im nekazil imidž. Mám voľno."

Spozornie.

„Takže?"

„Takže by som ťa rád niekam pozval. Do kina, alebo na večeru."

„Priznaj sa, že nemáš s kým ísť von," zasmeje sa.

„Tak trochu, ale pravda je, že aj keby som mal, zavolal by som tebe."

Zahmká.

„Dobre. Budem ťa čakať."

Idem nakúpiť, pretože potrebujem Sunar pre Ivka, detské výživy a plienky. Keď platím pri pokladni, zrak mi padne na regál so žuvačkami, cukríkmi a celkom na spodku ležia kondómy. Som v pokušení hodiť jednu škatuľku do košíka. Natiahnem ruku, ale potom ju stiahnem. Naozaj by som to urobil? Iba blázon sa nepoučí z vlastných chýb.

Vezmem ju do kina a na kávu. Neviem sa na nič sústrediť, pretože je krásna a je mi s ňou dobre. Čítal som, že priemerný chalan v mojom veku myslí na sex približne každých dvadsať sekúnd. Vzhľadom na to, že som mimo akcie vyše šestnásť mesiacov a pri Ivkovi nestihnem na sex ani pomyslieť, myslím na to teraz nonstop.

„Môžeš zostať," hovorí, keď ju večer odprevadím domov.

„Rád by som. Ani si nedokážeš predstaviť, ako veľmi. Ale nie je to dobrý nápad. Pretože ak by som zostal, pobozkal by som ťa. A keby som ťa pobozkal, už by som nedokázal prestať. Bozkával by som ťa, dotýkal sa ťa a napokon by sme mali sex. Čo je v mojom prípade ďalší hlúpy nápad. A vzhľadom na to, že nemám ani kondómy, je to dupľovane stupídny nápad, chápeš?"

„A čo ak by som nejaké mala ja?"

Sťažka prehltnem.

„Máš?"

Zavrtí hlavou.

„Nie, je to len hypotetické."

Zamyslím sa.

„Asi by som to aj tak neurobil. Už som raz na to išiel z opačného konca – najprv sex a dieťa, potom všetko ostatné. Rád by som to konečne urobil správne. Najprv mal nejaký vzťah, kým začnem robiť ostatné veci," zašepkám tak blízko pri jej tvári, že je to takmer ako bozk.

Pomaly prikývne.

„Okej, chápem."

„Nehneváš sa?" opýtam sa s malou dušičkou.

„Vôbec. Vlastne si to vážim." Položí mi dlane na líce. „Samo, prešiel si hrozne dlhú cestu, vieš to? Začínaš byť dospelý a rozumný."

Zapnem si kabát, pobozkám ju na líce a zaželám jej dobrú noc. Urýchlene musím vypadnúť, kým si všimne, že som vážne, ale vážne veľmi vzrušený.