Život hore nohami

Kapitola 2. - Čo som si navaril...

„Má srdce ako zvon," objasní nám doktor príčinu toho príšerného zvuku.

„Takže, ehm, takto to má znieť?" opýtam sa zmätene.

„Iste, prečo?" obráti sa ku mne a pozrie na mňa sponad okuliarov s tenkým strieborným rámom. Doktor Palkech je zaťažený na strieborné veci. Na stole mu leží súprava na písanie v striebornom prevedení, spod bieleho plášťa vykúka kravata zapnutá striebornou sponou, ešte aj vlasy má strieborné. Vyzerá tak trochu ako Gandalf.

„Ja len, že je to trochu rýchle a hlučné," zamumlem a dívam sa pritom do zeme, aby nevidel, čo si naozaj myslím. Pretože trochu rýchle a hlučné je ako povedať, že Čína je trochu veľká. Srdce plodu bije fakt šialeným tempom a v malej ordinácii sa to ozýva, akoby Thor mlátil svojím mýtickým kladivom. Moje nervy, začínam sa obávať, že som splodil Ironmana. Zdvihnem hlavu a zaškúlim na obrazovku, aby som sa uistil, že na tej machuli, ktorá má byť moje dieťa, nič nebliká a nesvieti.

Doktor sa vševediaco usmeje a otočí nejakým gombíkom. Hluk sa stíši. Odľahne mi.

„Všetko vyzerá byť v poriadku," oznámi, keď skontroluje bábo. „Naozaj nechcete vedieť, čo to bude, otecko?" žmurkne na mňa.

Oslovuje nás mamička a otecko. Vraj je to psychologický trik, aby sme si vytvorili k dieťaťu väzbu ešte skôr, ako sa narodí. Ibaže v našom prípade je to úplne zbytočné, pretože to malé pôjde na adopciu. S Luciou sme sa tak dohodli a rodičia napokon súhlasili. Je to smutné, ale nikto z nás by sa teraz nemohol starať o dieťa. Sme príliš mladí a rodičia musia chodiť do práce. Okrem toho, Lucia žije iba s otcom, jej mama umrela, keď bola Lucia ešte bábätko.

„Vďaka, ale netreba," pokrúti Lucia hlavou. Tiež zaryto pozerá všade inde, len nie na monitor.

„Myslím, že to ani nemusíte hovoriť," pokrčím plecami. „Podľa penisu je to asi jasné, nie?" namierim prstom na niečo, čo musí byť penis, lebo to má to malé medzi nohami. Nerád sa chvastám, ale má ho fakt dlhý. Wow. Na sekundu som na seba hrdý.

„To je pupočná šnúra," uzemní ma doktor Palkech a vypne ultrazvuk.

Zaprisahávam sa, že odteraz už radšej budem držať ústa.

„Už ste si vybrali pôrodníka?" pozrie na Luciu a potom na jej otca, ktorý vyzerá, že mu je do plaču pri pohľade na obrázky visiace v doktorovej ordinácii. Samé fotky z pôrodných sál. Toľko krvi som nevidel ani v amerických hororoch. Trochu mi je Lucie ľúto, ale hlavne som rád, že nie som tehotný ja.

„Nie. Proste tam len prídem, vytlačím ho a pôjdem domov. Dieťa dávame na adopciu, tak načo okolo toho robiť veľké haló," nadvihne Lucia ramená. Snaží sa tváriť akože nič, ale v hlase jej počuť napätie.

„Naozaj si to nechcete rozmyslieť?" Doktor si zloží tie gandalfovské okuliare a starostlivo sa na ňu zadíva. Lucia prehltne a zavrtí hlavou.

„Tak teda dobre," prikývne doktor a na stoličke na kolieskach sa odsunie späť k stolu. „Kontrola o dva týždne, dovtedy užívať vitamíny a menej fyzickej námahy, zdalo sa mi, že sa vám skracuje krčok, takže je možné, že dieťa pôjde von aj skôr. Nechceme, aby ste porodila na hodine biológie." Zasmeje sa vlastnému vtipu, zato všetci ostatní v ordinácii ozelenieme pri tej predstave.

Z polikliniky vyjdeme spoločne na parkovisko.

„Nechcete niekam odviezť?" opýta sa pán Magula mamy a zaštrngá kľúčmi.

„Ďakujem, som tu autom," odpovie mama zdvorilo.

Na rozlúčku si potrasú rukami. Ani jeden z nich už nič nehovorí, pretože už nie je čo. Pri prvých návštevách na nás kričali, nadávali, mama plakala. Vypočul som si od nej všetky synonymá slova nezodpovedný. Dokonca použila aj také, ktoré som ani nenašiel v slovníku. Otec s nami nikdy nešiel. Dokonca mi ani nikdy nenadával. Postavil sa k tomu racionálne, ako sa stavia ku všetkému.

„Samo," položil mi ruku na plece. „Čo si si navaril, musíš si aj zjesť. Také veci sa stávajú, ale treba znášať dôsledky. Pôjdeš s ňou na každé vyšetrenie, budeš jej po celý čas pomáhať, ak bude treba, pre mňa za mňa jej budeš aj zaväzovať šnúrky na topánkach, keď sa už nebude vedieť sama zohnúť, rozumieš?" Hovoril to pokojne, ale takým tónom, že som si netrúfol ani pípnuť. Otec je policajt, často vypočúva svedkov a tak. Tón, ktorý pôsobí ako kamarátsky, ale v skutočnosti je výhražný a naznačuje, že keď ho neposlúchnem, napchá mi odistený granát do trenírok, má dokonale nacvičený.

A tiež mi stopol vreckové a namiesto toho peniaze posiela Luciinmu otcovi, aby jej kupoval tehotenské vitamíny a podobné somariny. Odškrtávam dni v kalendári, kým sa malý Ironman narodí a prevezme za neho zodpovednosť niekto iný. Môj život je v poslednom čase fakt nanič.

„Ahoj," kývne mi Lucia hlavou na pozdrav. Je to zvláštne, že človek, s ktorým ste si boli v jednom momente takí blízki, je vlastne celkom cudzí. Nemáme rovnaké koníčky, ani témy na rozhovor, len zopár spoločných kamarátov. To je na vzťah, alebo nebodaj na založenie rodiny, fakt málo.

„Keby niečo, zavolaj," zamrmlem.

Sledujem, ako Lucia s otcom odchádzajú. Objíme ju okolo ramien a pritisne si k nej šedivú hlavu. Je drobný, zošúverený a kríva na pravú nohu. Pracoval ako traktorista, kým nemal úraz a nešiel na invalidný dôchodok. Lucia kráča čudne, kolíše sa zboku na bok ako kačka, veľké brucho jej už dosť prekáža. V takýchto chvíľach sa cítim ako debil. Lucia je všetko, čo starý pán má, a ja som ešte aj to pokazil. Prisahám, že najbližší sex budem mať až v štyridsiatke, najlepšie po svadbe, a aj to si vypýtam informovaný súhlas rodičov mojej budúcej manželky. Zdá sa to ako pritiahnuté za vlasy, ale je to viac než pravdepodobné, pretože mám zaracha, a pred štyridsiatkou ma otec aj tak nepustí z domu.

„Zabudla som jej povedať, že by si už mala zbaliť tašku do pôrodnice," plesne sa mama po čele. „Prosím, potom jej zavolaj a povedz, že jej urobím zoznam, čo všetko bude potrebovať. Ak by niečo z toho nemala, stačí dať vedieť."

Občas mám pocit, že mame je ľúto, že si toho krpca nenecháme. Ale aj ona uznáva, že by to bola hlúposť, pretože ja sa neviem o nikoho starať. Raz som mal škrečka. Každý deň som ho bral von, kúpil som mu bežecké koliesko, dokonca som mu vyrobil labyrint. Lenže škrečok mi zdochol. Zabudol som ho kŕmiť. Na moju obranu, mal som asi tak päť rokov. Som dobrý v tom, aby som vymýšľal program a zabával, nie kŕmil a prebaľoval.

Keď kráčame k maminmu autu, kútikom oka zachytím pohyb pri smetiakoch. Z veľkého kontajnera na odpadky trčia nohy v červených nohaviciach. Spomalím, pretože sa mi zdá, že mám halucinácie. Lenže nemám. Nohy o chvíľu skĺznu na zem, nasleduje ich čierny kabát a hlava s tmavými vlasmi. Je to Saša. V rukách drží nejakú handru a snaží sa z nej niečo odtrhnúť. Keď sa jej to nepodarí, rezignuje a napchá si ju do batoha. Fuj, nechcem si predstaviť, ako jej bude smrdieť taška. Opráši si ruky a kolená. Keď sa obzrie doprava a doľava, aby prebehla cez cestu, všimne si, že ju sledujem. Namiesto toho, aby sa zahanbila, dvomi prstami sa dotkne čela, zasalutuje mi na pozdrav a uškrnie sa. Potom prebehne cez cestu a stratí sa za rohom.