Život hore nohami

Kapitola 44. - Svadobný dar

Sotva vsuniem kľúče do zámku, dvere sa otvoria.

„Vedel som, že sa ma nebudete môcť dočkať," pozdravím nadšene Luciu, ktorá na rukách drží Ivka.

Očakávam ovácie a potľapkanie po pleci, namiesto toho vyzerá vážne a priloží si prst na pery.

„Mama je v kuchyni," povie a potichu za mnou zatvorí.

„Stalo sa niečo?" opýtam sa vyplašene, pretože doma je hrobové ticho a v chodbe vidím otcove čierne topánky. To nebýva zvykom, pretože o takomto čase je zvyčajne v práci.

„Tak trochu," prikývne, ale vôbec mi tým nepomôže.

Vbehnem do kuchyne. Za stolom sedí mama a vreckovkou si šúcha uplakané oči. Otec sedí pri nej s rukou položenou na pleci. Prehltnem žart, že kvôli mne nemusí, že som spravil, a zhodím zo seba sako. Otec zdvihne hlavu.

„Čo sa deje?"

Hlavou mi prebehne milión scenárov. Mama je vážne chorá. Otec je chorý. Vyrazili ho z práce. Po chrbte mi prebehne mráz. Dúfam, že sa to netýka Ivka, inak sa zbláznim.

„Dedko Karol umrel," oznámi otec.

Zahanbím sa za to, ako veľmi sa mi uľaví. Dedko Karol bol mamin otec, ktorý žil posledné roky v domove dôchodcov.

„Dostal infarkt," vzlykne mama. „Akurát dnes som piekla buchty, že mu ich poobede zanesiem a pochválim sa, že si zmaturoval." Potom sa zarazí. „Zmaturoval si, však?" opýta sa pre istotu.

„Neboj, je to v suchu," usmejem sa opatrne.

„To je dobre," kývne hlavou a vysmrká si nos.

Trochu ma zamrzí, že som dedka Karola nenavštevoval častejšie. Ako chlapec som u neho trávil dosť času, ale v puberte ma prestalo baviť hrávať s ním dámu a karty a pozerať telku.

„Treba pomôcť s vybavovaním pohrebu alebo tak niečo?" ponúknem sa.

„Ani nie, to zvládnem," osuší si mama oči. „Ale bude treba pomôcť vypratať jeho byt."

„Myslel som, že všetky veci má v domove dôchodcov," zamračím sa.

Dedko býval v malom jednoizbovom byte, ktorý naši dali do prenájmu, keď išiel do domova. Teraz tam bývajú dve študentky, ktoré majú v septembri opravné štátnice.

„Väčšinu áno, ale zostala plná pivnica kadejakým harabúrd, ktorých sa nechcel vzdať. Mohol by si to prebrať a vytriediť, lebo susedia sa vždy sťažovali, že mu tam chodia myši. A tiež by bolo dobré vyvesiť inzerát, že hľadáme podnájomníkov, keďže tie dve po štátniciach odchádzajú." Mama sa už spamätala z najhoršieho a začína organizovať.

„Jasné."

O mojich maturitách nepadne už ani slovo. Možno som čakal trochu pochvaly, ale na druhej strane, ani nie je veľmi za čo, keďže som sa o to pokúšal už druhý raz.

Luciu nájdem v izbe, ako si na koberci s Ivkom vozí autíčko.

„Ako to išlo?" opýta sa.

„Celkom dobre, až na pár módnych prešľapov," ukážem si na pokazený zips. Potom si uvedomím, že je pondelok. „Ako to, že nie si v práci?"

„Mám náhradné voľno za ten víkend, čo som bola preč. Hovorila som ti, môj šéf je strašne fajn, mám pohodu. Dokonca som dostala pridané."

„To je fajn." Myslím to úprimne, ale zároveň sa mi v žalúdku rozlievajú obavy. Zajtra si musím začať hľadať prácu, ale sotva si nájdem niečo také dobré, ako Lucia. Takmer všetci kamoši pôjdu na výšku, alebo sa zamestnajú vo firmách u rodičov, alebo im otcovia čosi vybavili. Keby som ja prišiel za tatkom, aby mi zohnal teplé miestečko, asi by mi jednu vrazil. On nie je práve rozmaznávací typ, ktorý by mi niečo uľahčil.

Lucia pozrie na hodinky.

„Ak ti to neprekáža, už by som išla. Chcem sa ešte zastaviť vo firme a niečo si zobrať."

„Iste, vďaka, že si tu dnes ostala. Som rád, že mama nebola sama, keď sa to dozvedela."

Prikývne a pozbiera si veci.

„Cez víkend tu zase nebudem, idem so šéfom na zahraničnú služobku. Aspoň dostanem viac zaplatené. Nevadí?"

„Nie, veď už sa ani nemusím učiť a prácu nemám, takže..." pokrčím ramenami, „tvoja robota je prednejšia."

Prehodí si zlatý vrkoč cez plece a potichu odíde.

Ani som si neuvedomil, aký som zúfalo unavený. Všetko ma bolí. Keď večer ukladám Ironmana, takmer zaspím spolu s ním.

„Môžeš na chvíľu?" zavolá si ma mama do kuchyne. Už sa celkom spamätala a na stole má porozkladané všelijaké dokumenty a lístočky, čo treba vybaviť a kam zavolať.

Zveziem sa na stoličku a šúcham si oči, aby som ich udržal otvorené.

„S otcom sme trochu uvažovali," sadne si oproti mne. Nezačína to dobre. Keď naši o niečom uvažujú, väčšinou sa to týka mňa. „Nebudeme už ten byt prenajímať," povie a čaká na moju reakciu.

„Dobre, technicky je predsa teraz tvoj, takže urob, ako chceš," pokrčím plecom. Predpokladám, že ho predajú. Je to rozumné riešenie.

„Mohol by si ho dať trochu do poriadku. Vymaľovať, vybrúsiť a vyleštiť parkety a tak."

„Pokojne," súhlasím. Aspoň bude mať väčšiu hodnotu, keď ho trochu vyčistím.

„A keď si nájdeš prácu, mohli by ste sa tam s Luciou presťahovať."

Okamžite sa preberiem.

„Ako to myslíš?"

„Ako hovorím. Dáme vám ho ako svadobný dar," hovorí mama pyšne.

Srdce mi vynechá niekoľko úderov. Do mozgu mi nepumpuje žiadna krv.

„Akože sa máme zobrať?"

„A čo iné? Už máš maturitu. Zamestnáš sa. Je len logické, že by ste sa mali vziať. Budeš otec vlastnej rodiny. Lucia tiež nezarába zle, aj my vám pomôžeme. Ale mali by ste si to vyskúšať sami."

Privriem oči. To určite spískal otec.

„A čo Ivko? Kto s ním bude doma?" habkám.

„Nemaj strach, ja vám ho predsa postrážim, ak by Lucia nechcela ísť na materskú." Mama sa pyšne usmieva a čaká, že budem rovnako nadšený ako ona. „Tak, čo na to povieš?" pýta sa nedočkavo.

Krivo sa usmejem. Netuším, čo jej mám na to povedať, aby som jej nepokazil radosť, a zároveň, aby som si na seba neuplietol bič.

„Porozprávame sa zajtra. Musím si to premyslieť," vytlačím zo seba. Ako mátoha sa poberiem do izby a zvalím sa na posteľ, ale spánok je dávno preč.