Život hore nohami

Kapitola 47. - Pouličné umenie

„Človeče, ty si totálny antitalent," smejem sa Rišovi cez obednú prestávku.

Šiel som dnes oficiálne podpísať zmluvu do fabriky a cestou z personálneho som sa zastavil u Riša v kancelárii. Bývalý spolužiak sa potí v polyesterovej košeli za počítačom a snaží sa vysomáriť z nového programu.

„Keď si taký múdry, sprav to ty," plesne dlaňou po stole a namosúrene sa postaví zo stoličky.

Myknem plecom a niekoľkými klikmi myšou preprogramujem stroj.

„Je to ľahké, vyzerá to trochu ako počítačová hra, ktorú som kedysi hrával."

Rišo si sadne späť a vytiahne notes s poznámkami, aby si tam zapísal, čo treba urobiť.

„Nebaví ma to," prizná sa. „Okrem toho mám stále strach, či niečo nepohnojím a namiesto popolníkov do auta nepreprogramujem stroj na odlievanie samopalov alebo niečo podobné."

„Je to len rutina," uteším ho.

„Vieš, čo nechápem? Ako to, že v škole si bol vždy za idiota a poľahky som ťa strčil do vrecka, keď máš toho v skutočnosti v hlave viac, než ja?"

„Škola ma nebavila," odpoviem úprimne.

Dvere na kancelárii sa otvoria a dnu vojde chlapík v bielej košeli a kravate. Položí si pohár s kávou na stôl a posadí sa na svoje miesto.

„Tak ako? Podarilo sa ti to?" opýta sa Riša. Zrejme je to jeho supervízor. Dozerá na neho, aby predsa len neodlieval samopaly namiesto ručných bŕzd.

„Uhm," zamumle Rišo o otočí k nemu monitor.

Chlapík si to prezrie a prikývne.

„Fajn, učíš sa rýchlo," pochváli ho. Naťuká nejaký kód a až potom sa zmení nastavenie prístroja.

Rišove uši naberú tmavočervenú farbu.

„Vďaka."

„Tak ja už pôjdem, nech vás neruším," zdvihnem ruku na pozdrav.

„Maj sa a díky," precedí Rišo tak, aby ho kolega nepočul.

Z fabriky zamierim do dedkovho bytu, aby som si vyzdvihol nachystané rekvizity, a odtiaľ sa ponáhľam k Sašinmu činžiaku. Dnes to mám na dlhšie a aj rekvizít potrebujem viac. Rozložím si na chodník plátennú rybársku stoličku, vytiahnem z puzdra staručkú ústnu harmoniku a na zem položím dedkov čierny klobúk. Zopár nádychmi si roztiahnem pľúca a spustím prvú pesničku. Ústna harmonika patrila dedkovi. Keď som bol malý, snažil sa ma na nej naučiť hrať. Dokonca som zvládal pesničky s dvomi akordami. Ale neskôr, keď som k nemu prestal chodiť, všetko som pozabúdal. Teraz do nej len tak fúkam, snažím sa chytiť rytmus a spomenúť si, čo treba robiť.

Okolo chodia ľudia a správajú sa podobne, ako včera. Niektorí sa usmejú, iní prevracajú očami, zopár mi hodí dokonca mince do klobúka. Fúkam, čo mi pľúca stačia, ale Saši nikde.

„Hej, ty!" kričí na mňa akýsi dedulo z prvého poschodia. „Tu nemôžeš hrať!"

Nevšímam si ho a ďalej vŕzgam na nástroji. Ak je Saša doma, musí ma počuť.

„Máš povolenie? Spakuj sa, inak na teba zavolám mestskú políciu," vyhráža sa mi dedo.

„Vám sa to nepáči?" vyvrátim hlavu dohora.

„Nepáčia sa mi hipisáci ako ty, ktorí nepracujú, len sa poflakujú a snažia sa priživiť na ostatných," huláka na mňa.

„Ale ja nie som hipisák, veď ani nemám dlhé vlasy," snažím sa potlačiť úškrn.

„Si ty ale drzý fagan," hrozí mi päsťou z okna. Vzápätí zmizne a ja sa obávam, že naozaj išiel zavolať mestských.

Práve vtedy na zastávke oproti činžiaku zastaví autobus a vystúpi z neho Saša. Zhlboka sa nadýchnem a spustím riadne znivočenú verziu I Only Want You. Hrám, čo mi sily stačia. Saša spomalí, neveriacky si ma obzerá. Hryzie si spodnú peru a ja netuším, či sa smeje alebo si o mne myslí, že som debil.

Z okna sa opäť vykloní dedulo.

„O chvíľu sú tu," uškrnie sa bezzubými ústami.

V duchu sa modlím, aby si Saša švihla. Konečne podíde bližšie.

„Dnes nevenčíš psa?" opýta sa nevinne. Poskočí mi srdce. Začala ako prvá. Rozpráva sa so mnou.

„Och, celkom som zabudol. Punťo utiekol. Tak sa snažím zahnať smútok tým, že si tu len tak sedím a hrám blues."

„Aha. Prepáč, nerozoznala som, že to je blues."

„No, možno to nie je blues. Nie som veľmi dobrý hudobník."

„Pravda. Možno by si mal venovať čas niečomu inému. Napríklad vytlačiť plagáty s Punťovou fotkou a rozvešať ich. Pre prípad, že by ho niekto našiel."

„Fajn nápad."

Vôbec nepremýšľam nad tým, o čom sa rozprávame, odpovedám len automaticky. Sústreďujem sa na jej jemné črty a krásne klenuté obočie.

Na križovatke pri činžiaku sa objaví policajné auto. Okamžite sa vrátim do reality.

„Madam, obávam sa, že koncert skončil," chvatne zložím stoličku a strčím harmoniku do vrecka.

„Došli ti pesničky?"

„Tak nejako," uškrniem sa. Vysypem si mince do dlane, klobúk založím na hlavu, rozšafne zakývam dedovi na prvé poschodie a rozbehnem sa opačným smerom, než mieri policajné auto.