Život hore nohami

Kapitola 18. - Raketový pohon

Nadnes ešte jednu kratšiu pre tých, ktorí sa v nedeľu poobede nudia :-)

---

Dnes je tu plnšie ako minule. Barman za pultom so syčaním napúšťa horúce mlieko do café latté. Obzriem sa. Saša práve obsluhuje dve dievčatá s okuliarmi. Počkám, až vybaví objednávku a sadnem si na vysokú stoličku k baru.

„My sme sa už videli, však?" zaškľabí sa na mňa gorila.

„Nie," odpoviem so smrteľne vážnou tvárou.

Na chvíľu sa zháči. Potom si uvedomí, že si z neho uťahujem a ohrnie hornú peru. Nič si z neho nerobím a spokojne si čítam nápojový lístok.

„Čo tu robíš? A nehovor, že si prišiel na kávu," prepichne ma pohľadom Saša, keď sa vráti k baru.

„Ahoj," snažím sa zmierlivo usmiať. „Prišiel som poďakovať. A áno, keď sme pri káve, jednu by som si dal. Najlepšie trojitú. S pušným prachom a nejakým raketovým palivom."

„Mne neďakuj, Jana ma poprosila, aby som ti to odniesla. Bolo jej ľúto vyhodiť to, nemali sme to komu dať a doma to iba strašilo ako duch," mykne plecom.

„Vidíš," vyberiem z vrecka gombíky a vysypem ich na pult. „Niečo pre ňu mám. Keď ju pôjdeš navštíviť, poďakuj jej za mňa."

Prstom ich rozhrnie.

„Niektoré sú fajn," prizná a zhrnie si ich do dlane. Starostlivo ich schová do vrecka zásterky. „Vďaka, odovzdám."

Obráti sa na odchod. Aby som ju zastavil, natiahnem sa za ňou a chytím ju za zápästie. Má ho tenké a šľachovité. Ľahko ho obopnem prstami. Cítim sa trochu ako retardovaný, pretože na moment zamrznem. Naposledy som za ruku držal Luciu, ktorá bola mäkká a poddajná. Sašina dlaň je tvrdá, na niektorých prstoch má pľuzgiere.

„Nie som dobrá čašníčka, občas sa popálim," vysvetlí, keď vidí, kam sa pozerám. Nechce sa mi ju pustiť. Je to už strašne dávno, čo som za ruku držal dievča.

Obrátim jej dlaň tak, aby som videl chrbát ruky. Červená škvrna pomaly bledne, ale stále vyzerá nepekne.

„Horúca para," mykne plecom.

Pohladím ju palcom a konečne ju pomaly pustím.

Zastrčí si prameň vlasov za ucho a odkašle si. Už nevyzerá taká nahnevaná.

„Ako sa darí malému?" opýta sa.

„Jemu celkom dobre, zato ja som polomŕtvy. Nočné vstávanie, kŕmenie a prebaľovanie..." zagúľam očami.

„Tvoja frajerka nemá mlieko, či čo?" uškrnie sa. Opäť sa vrátila k starým spôsobom a pozerá na mňa zvrchu.

„Nie je to moja frajerka. Ani spolu nebývame. Nechcela dieťa. Vlastne ho nechcela tak veľmi, že ho na druhý deň po pôrode nechala v nemocnici a odišla."

Saša vyvalí oči a prestane dýchať.

„To nemyslíš vážne?!"

„Myslím. Ale to je okej, pretože ja som to pohnojil. Vycúval som z adopcie. Nemôžem ju obviňovať za to, že ona chcela ísť podľa plánu."

Saša si hryzie peru.

„To ma mrzí."

„Stávajú sa aj horšie veci."

Zrejme obaja myslíme na Janu.

Pozriem na hodinky.

„Už musím ísť, mama je už zrejme unavená. Tak sa maj a pozdravuj sestru."

Kývne mi rukou na pozdrav a díva sa, ako odchádzam.

„Hej," zastaví ma, keď položím ruku na kľučku. „Máš fotky malého?"

Zarazím sa.

„Nemám. Bol som taký unavený, že mi to celkom vypadlo."

„Tak až budeš mať a pôjdeš zas niekedy okolo, príď mi ukázať, dobre? Urobím ti potom kávu s raketovým palivom."

Usmejem sa. Zdvihnem dva prsty k čelu a zasalutujem jej. Presne ako to urobila ona, keď som ju stretol pred poliklinikou.

Vráti mi gesto a obráti sa mi chrbtom, aby naložila na tácku dve šálky, v ktorých pomaly chladne čaj na pulte.