Život hore nohami

Kapitola 34. - Pekné veci

Ospravedlňujem sa za výpadky v pridávaní. Pôvodne som si myslela, že len popridávam to, čo už mám napísané, ale nepáčilo sa mi to, tak prerábam, a nie vždy stíham :-)

---

Po večeri sa ponúknem, že odprevadím Luciu domov.

„Netreba, ešte by som sa chcela zastaviť v nákupnom centre. Majú letné výpredaje a potrebovala by som niečo do práce. A možno aj Ivkovi by sa niečo zišlo, rastie ako z vody."

„V pohode," myknem plecom. „Môžem ťa počkať pred obchodmi a odprevadím ťa domov, nech nemusíš sama potme."

Vopred viem, že to zrejme oľutujem, pretože nenávidím nákupy, a Lucii to bude zrejme trvať nekonečne dlho.

„Čo myslíš? S traktorom alebo s lietadlom?" každú chvíľu pribehne k dverám s nejakým tričkom pre Ironmana a vyzvedá sa na môj názor, hoci nechápem prečo, lebo nakoniec si aj tak vyberie podľa seba.

„Nie je to jedno? Aj tak na tom bude mať okamžite škvrnu od mrkvy a grcku, takže obrázok po týždni ani nebude vidno," zívnem.

„Ale mal by mať predsa niečo pekné, nie? Všetky deti si zaslúžia niečo pekné."

„Luci, je to chlap. Ver mi, je mu absolútne ukradnuté, čo má na sebe, pokiaľ sa v tom môže poriadne zašpiniť."

Lucia zamyslene prikývne a premeria si moje kraťasy odstrihnuté z džínsov a tričko, ktoré som si kúpil bohviekedy.

Už sa nepýta na môj názor, ale vyjde z obchodu s obrovskou taškou.

„Vykradla si detskú sekciu?" zažartujem.

„Dostala som výplatu," mykne plecom. „Chcela som každému urobiť radosť. Veď aj ty si dostal knihu, nie?"

Zahanbím sa ako pes. Takže som sa mýlil, Lucia si nevzala peniaze na darček od mamy, ale zaplatila ju z prvej výplaty. Milé od nej.

„Prepáč, jasné. Sú to tvoje peniaze, môžeš si ich minúť ako len chceš."

Zájdeme do oddelenia pre ženy. Lucia sa opäť stratí medzi regálmi. Vyskúša si snáď desatoro šiat. Už-už mám pocit, že aj odtiaľto odídeme s obrovskou taškou, ale napokon všetky šaty vráti na vešiaky a kúpi si iba drobné náušnice.

„Žiadne sa ti nepáčili?" opýtam sa zmätene.

„Páčili."

„Tak teda?" Zdá sa, že vôbec dievčatám nerozumiem.

„Videl si tie ceny? Možno budúci mesiac budú v zľave. Ale kúpila som si aspoň náušnice ako pamiatky na prvú výplatu, čo povieš?" priloží si zlaté hviezdičky k ušiam a nakloní hlavu, aby sa zatrblietali.

„Pristanú ti," poviem úprimne a Lucia sa spokojne usmeje.

„Prečo si minula všetko na Ivka, keď on toho aj tak teraz veľa nepotrebuje? Mohla si si radšej kúpiť niečo pre seba." Nejde mi to do hlavy. Na jednej strane je Lucia sebecká, na druhej neváha minúť všetko na mňa a syna. Vysvetlí mi to niekto?

Vzdychne a podá mi tašku, aby som jej ju odniesol.

„Ty to nechápeš, pretože máš mamu," začne a má pravdu. Som celkom stratený. „Môj otec je najúžasnejší na svete, ale je to len chlap. Nech sa akokoľvek snažil, nikdy nemohol nahradiť mamu. Aby som ti to správne vysvetlila – mamu si nepamätám, nepoznala som ju a nikdy mi nechýbala, pretože som netušila, aké to je, nejakú mať. Otec sa o mňa staral, kupoval mi oblečenie, jedlo, hračky. Nemali sme toho veľa, ale nič nám nechýbalo. Až neskôr, keď som začala chodiť do školy a dievčatá sa mi posmievali, že chodím ostrihaná ako chlapec a nosím otrasné šaty, som to začala vnímať. Otec ma miloval, dal by mi všetko, ale on sám chodil každý deň v montérkach a nechápal, čo je zlé na tom, že ma oblieka do lacných nohavíc a tričiek od číňancov. Pre neho to boli všetko iba handry. Potom neskôr nechápal, načo potrebujem pleťové vody a krémy a voňavky a masky na tvár a rôzne dievčenské veci. Za to som mamu nenávidela ešte viac. Najprv skočila z okna a nechala nás tu samých. Potom tu pre mňa nebola, keď som ju najviac potrebovala, rozumieš? Viem, že to nebola jej chyba, ale mala bojovať. Mohla sa o to aspoň pokúsiť, tak ako ja. Vždy, keď som mala chuť zožrať všetky lieky na depresiu naraz, spomenula som si na Ivka a na to, aké by pre neho bolo, keby som tu nebola. Keby mu nemal kto kúpiť pekné veci. Keby jeho otec prišiel na rodičovské združenie v montérkach a s kolomažou za nechtami."

Lucia rozpráva čoraz rýchlejšie a nástojčivejšie, ako keby sa naozaj snažila, aby som to pochopil. Pomaly mi začína svitať.

„To ma mrzí," položím jej ruku na rameno.

„Nemusí, je to už dávno. Vždy ma hnevalo, že nemôžem mať rodinu ako ostatní – otca, ktorý by po večeroch nemusel žehliť a písať so mnou diktáty, ale chodil by iba do práce a zarábal peniaze, a mamu, ktorá by so mnou robila všetky ostatné veci a starala sa o to, aby sme mali moderné záclony a... a..."

Hlas sa jej zadŕha v krku.

„Chápem to, Luci, okej," pritiahnem ju k sebe a objímem jednou rukou okolo pliec, „už je mi to jasné."

Smrkne a prikývne.

„Strašne som sa na mamu hnevala," povie potichu, akoby mi zverovala tajomstvo. „Nielen za to, že tu nechala mňa, ale aj jeho." Myslí tým otca. „Nebolo to voči nemu fér. Tak veľmi sa snažil. Neskôr som sa mu pokúšala pomáhať, a vtedy som sa hnevala ešte viac, pretože to nebolo fér ani voči mne. Ja som nebola tá, ktorá mala stáť pri sporáku, ani prišívať gombíky, to bola jej práca. Hnevala som sa na ňu, pretože si vybrala tú ľahšiu cestu."

Naskakuje mi husia koža, pretože Lucia rozpráva veľmi vážne a o veciach, ktoré sú mimo moje chápanie. Býval som naštvaný, smutný, zúrivý, unavený, ale nikdy som to nechcel ukončiť.

„Určite si nevybrala tú ľahšiu cestu," snažím sa povedať aspoň niečo.

„Ver mi, Samo, častokrát som nad tým uvažovala. Smrť je ľahká, ťažké je žiť."

Nechcem sa opýtať nejakú hlúposť, ale potrebujem to vedieť. Najmä kvôli Ivkovi.

„Ešte stále nad tým uvažuješ?"

„Nie," zavrtí rázne hlavou, „vôbec. Mám to ujasnené. Mám dieťa, dobrú prácu a ostatné bude len také, aké si to zariadim."

Zastane a chytí ma za voľnú ruku.

„Je mi to ľúto," pozrie mi do očí.

„Aj mne, len..."

„Nie, nechápeš. Snažím sa ti ospravedlniť."

„Mne?"

„Áno. Za to, že som ťa zo všetkého obviňovala. Že som ťa v tom nechala samého. Strašne ma to mrzí." Po lícach sa jej kotúľajú slzy.

„To je v poriadku," odpoviem a myslím to úprimne. Všetok hnev, ktorý vo mne bol, sa rozplýva. Odpúšťam jej, pretože aj ona si mohla vybrať tú ľahšiu cestu, ale nevybrala. Bojovala, aby Ivko mohol mať mamu, ktorá by sa starala, aby mal v živote pekné veci.