Život hore nohami

Epilóg

„Čo myslíš, kamoš, neprehnali sme to trochu?" pýtam sa nervózne Ivka a obzerám si svoj odraz v skle na letisku. Potiahnem sa za motýlik a vyrovnám záhyby na košeli. Dnes je špeciálny deň, obom som nám navliekol rovnaké košele a motýliky. Sašine lietadlo by malo pristáť každú chvíľu.

„Tata," veselo džavoce Ironman s plnými ústami. Musel som ho podplatiť čokoládou, aby nezaspal, pretože sa pomaly blíži čas jeho popoludňajšieho odpočinku. Tyčinka sa mu topí v prstoch. Oblizne si ich a zvyšok utrie do belasej košele. Odtlačok jeho prstov sa objaví aj na motýliku.

„Máš pravdu," vzdychnem a odopnem jemu aj sebe motýlika. „Aj tak ma tlačil."

Tisíci raz pozriem na tabuľu príletov. Už len pár minút. Vytočím číslo a čakám.

„Orol už pristál?" ozve sa z mobilu.

„Povedal som ti, že sa nehráme na špiónov," prevrátim očami, pretože Rišo si nechce dať povedať, a v jednom kuse dnešný odvoz z letiska nazýva Operácia čierny orol. Je to pako.

Musel som ho uprosiť, aby ma odviezol na letisko a počkal na parkovisku, pretože som totálny lúzer a nemám ani vodičák. V čase, keď sa všetci moji rovesníci učili radiť spiatočku a paralelne parkovať, ja som sa preháňal po meste s Čiernym bleskom a utrácal peniaze na plienky. Som proste chalan, ktorý vie, ako to roztočiť. Veľké ironické haha. Každopádne som chcel, aby sa Saša nemusela trepať s kufrom na vlaku a Rišo mi dnes robí šoféra. Dokonca si zohnal aj čiapku. Je to proste kamoš. A ten pako som asi ja.

Z reproduktora sa ozve hlásenie, že lietadlo z Liverpoolu pristálo.

„Kako," oznámi mi spokojne Ivko, sotva si do úst strčí posledný kúsok čokolády.

„Sorry, kamoš, nemám čas ísť zháňať záchod. Urob to do plienky a potom ťa prebalím," poviem ledabolo.

„Nene," pokrúti Ivko hlavou a ukáže si na zadok. Prepadne ma panika a obleje studený pot. Začali sme ho odúčať od plienok, aby mohol ísť do jaslí. Celkom úspešne. Cez deň už nenosí plienky, pretože sa vie vypýtať na vécko. Celkom som na to zabudol.

„Do frasa!" vykríknem, zdrapnem syna pod pazuchu a letím smerom, ktorým ukazuje šípka na WC.

„Kakóóó," kričí Ivko celou cestou.

Dobehnem na záchody a sotva mu stiahnem gate a vyložím ho na misu, už to aj ide. Vydýchnem si a spoteným chrbtom sa opriem o chladivý plech kabínky. Rišo by ma zabil, keby som mu do auta musel naložiť pokadené dieťa.

Ivka odrazu strašne zaujíma rolka toaletného papiera, umývadlá, dávkovač mydla a sušič na ruky.

„Kamoš, musíme švihať, inak si Saša bude myslieť, že sme sa na ňu vykašľali," súrim ho.

Vyložím si ho na plecia a ponáhľam sa späť do haly. Motá sa tam veľa ľudí, zrejme pristálo viac letov.

„Vidíš ju niekde?" pýtam sa Ivka, hoci on si Sašu nemôže pamätať.

Otáčam sa dookola, ale nikde ju nevidím.

„Dobrý deň, neviete, kde je vlaková stanica, potrebovala by som sa dostať domov," potľapká ma ktosi po ramene.

Zvrtnem sa a mám čo robiť, aby som od radosti nepustil Ivka na zem. Rovno predo mnou stojí Saša s kufrom na kolieskach, batohom prehodeným cez plece a široko sa usmieva.

„Ahoj," usmievam sa aj ja, pretože nemôžem robiť nič iné. Predstavoval som si, ako ju hneď pri stretnutí objímem a pobozkám, ale potrebujem obe ruky, aby mi Ironman nezletel ako hnilá hruška.