Život hore nohami

Kapitola 40. - Návrat domov (plus Súťaž ako bonus :-D)

„Nebuď taký tvrdohlavý," založí si mama jednu ruku vbok a druhou mi podáva maturitný oblek zabalený do priehľadného igelitu. „Vyskúšaj si ho."

„Prosím ťa, mami, veď som ho mal na sebe len pred pár mesiacmi, načo ho budem vyťahovať?"

„Pretože chcem vidieť, či ho netreba dať do čistiarne."

Odložím kartičky, na ktoré som si popísal údaje o spisovateľoch a postavím sa. Už mi začína šibať, takto dlho som nad knihami ešte nikdy nesedel. Vždy, keď zatvorím oči, plávajú mi pred viečkami písmená a roky.

Zhodím zo seba tepláky a vyberiem z igelitu oblek. Vložím nohy do nohavíc a bez problémov ich zapnem v páse.

„Vidíš?" obrátim ruky dlaňami hore, „v pohode."

„Ale iba keby si ich chcel nosiť ako kraťasy," prevráti mama očami.

Skloním hlavu, aby som pozrel, o čom hovorí. Nohavice mi siahajú kúsok nad členky.

„Preboha, oni sa mi zbehli alebo čo?" vydesím sa.

Mama zachmúrene naťahuje ruky a pomáha mi do saka, ktoré zapraská vo švíkoch, keď sa ho snažím zapnúť. Rukávy mi nedočiahnu ani po zápästia.

„Si si istá, že to nie je otcov oblek?" mračím sa.

„Bohužiaľ," pokrúti hlavou a pomôže mi von zo saka, v ktorom sa začínam cítiť ako vo zvieracej kazajke. „Zdalo sa mi, že si trochu narástol a zmohutnel, ale žeby až takto..." nedôverčivo si ma premeria.

Pozriem do zrkadla. Nezdá sa mi, že som iný, ale to možno preto, lebo celé leto nosím kraťasy a vyťahané tepláky a tričká. Na tých si veľmi nevšimnete zmeny na postave.

„Budeš vyšší ako otec," prorokuje mama.

„Čo teraz?" opýtam sa nešťastne a predvediem do zrkadla zopár tanečných krokov Michaela Jacksona. Už mi chýba len klobúk a rukavičky, biele ponožky mám.

„No čo už? Pôjdeš si vybrať nový. A keď tam budeš, mohol by si sa dať podstrihnúť. Máš hlavu ako vrabčie hniezdo."

Prehrabnem si kučery, ktoré mi okamžite padnú späť do očí. Vždy som nosil dlhšie vlasy, ale v poslednom čase ma začínajú otravovať.

„Vôbec sa mi nechce strácať čas nakupovaním," nariekam.

„Vezmeš Lucku," pohotovo odpovie mama. Zdá sa mi, že sa tomu dokonca teší.

Ako na zavolanie zazvoní zvonček. Zhodím sako a letím ku dverám. Ani som netušil, ako veľmi mi Ironman bude chýbať. Keď som včera prišiel domov, automaticky som zamieril k postieľke, a keď tam neležal, na moment som sa preľakol. Potom som nemohol zaspať, pretože som nepočul jeho dych v tichej izbe. Je to otrasné. Decká vám motajú život, či už sú s vami alebo nie.

„Nazdar, kamoš," vrhnem sa na neho, len čo otvorím dvere. Teším sa, ako ku mne vystrie malé ruky a omotá mi ich okolo krku. Ibaže on si namiesto toho schová hlavu do ohybu Luciinho krku.

„Mama," zapiští.

Žalúdok mi urobí nepríjemný premet.

„Kamoš, čo je? Nehovor mi, že si na mňa zabudol," hovorím zo žartu, ale necítim veselosť.

„To prejde," povie Lucia trošku samoľúbo a pobozká Ironmanovi spánok. „Mali sme sa dobre, veľa sme sa hrali a smiali. Len sa mu nechce ísť domov, to je všetko."

„Aha," mumlem ako idiot a zrejme tak aj vyzerám v tých príliš krátkych nohaviciach. 

Som úprimne rád, že Ironman sa mal s Luciou dobre, že mu pripravila program vhodný pre decká, ale zároveň cítim osteň žiarlivosti, keď vidím, ako sa k nej túli. Rok sa o neho nestarala, a odrazu stačí jeden víkend, a má ju radšej ako mňa. Predpokladám, že v normálnych rodinách to takto nefunguje. Že rodičia navzájom na seba nežiarlia. Lenže my nie sme normálna rodina, však? A uvedomujem si, že pokiaľ nezostanem s Luciou, takto to bude vyzerať navždy. Budeme si medzi dverami odovzdávať dieťa a súperiť o to, koho bude mať radšej.

„Počuj," podá mi Lucia Ivkovu tašku, aby som jej vzal aspoň tú, pretože Ironman sa jej stále drží ako kliešť. „Budúci týždeň to budeš musieť pár dní zvládnuť sám, idem na služobnú cestu."

„Na služobku? Veď si sotva začala v práci."

„Nejaké stretnutie so zákazníkmi. Bude treba spisovať zápisnicu a tak. A vraj je to spojené s teambuildingom, takže ide väčšina ľudí z firmy."

„Aha," opäť len tupo prikývnem. Čo je to dnes so mnou? To vážne budem na Luciu žiarliť a závidieť jej úplne všetko? To ona tu mala stáť a trčať na materskej a ja som mal ísť niekam na firemnú chatu a mať dobrú prácu, ktorá by ma bavila.

Podá mi Ivka, ktorý začína plakať.

„Mama," fňuká a naťahuje sa k nej.

„Neplač, budeme sa hrať," hladím ho po jemných vlasoch.

Lucia nám zakýva a privolá výťah. Kým sa dívam, ako odchádza, uvedomím si ešte jednu vec. Nikdy s ňou nebudem môcť zostať, inak budem nenávidieť sám seba. Už teraz totiž neznášam človeka, ktorým sa stávam, keď som s ňou.

---

SÚŤAŽ!!!!!!!!!

Posledné mesiace som totálne zanedbávala blog a súťaže a všetko, pretože občas mám taký zhon, že si aj zabudnem umyť zuby, takže to dnes aspoň trochu dobehnem. 

Keďže nám začína školský rok, tak úloha bude jednoduchá - napíšte mi školský vtip. Či už o škole, predmetoch, spolužiakoch, učiteľoch... to je jedno. Hlavne, aby som sa v pondelok mala na čom zasmiať. Píšte sem do komentárov, nech sa pobavia aj ostatní :-) Alebo sem na FB https://www.facebook.com/Leto-s-Alexandrom-398247940524424/?ref=aymt_homepage_panel

A čo môžete vyhrať? Máte na výber - Leto s Alexandrom, alebo novinku od Simony Kutišovej Šepot dúhy (len tak na okraj - skvelá ženská, skvelá kniha :-D Odporúčam :-D) 

Peknú sobotu želám :-*

Vaša Les :-)