Život hore nohami

Kapitola 52. - Odchod

Nie je to typický piatkový podnik, kam sa všetci chodia opíjať a baliť opačné pohlavie. Hrá tu nevtieravá hudba, svetlo je tlmené a väčšinou pri stoloch sedia mladé páriky pri sviečkach, zahĺbené sami do seba. Sašu nájdem v rohu. V rukách zviera veľkú šálku kávy a vyzerá stratená vo vlastnom svete.

„Ahoj," prisadnem si oproti nej. „Nie je trochu neskoro na kávu? S takýmto množstvom nezaspíš ani do stredy," zažartujem, pretože neviem, ako inak prelomiť ľady.

Zdvihne ku mne zrak.

„Videl si, čo je u nás v byte. Aj tak tam nikto nebude spať. Okrem toho ju nepijem, iba si zohrievam ruky o šálku," odpovie potichu.

Odmotám si šál a vyzlečiem bundu.

„Krásne vonia," ukážem na šálku.

„To mám na káve najradšej, tú vôňu," prisvedčí.

„Vieš, že vždy, keď pijem kávu alebo hoci len vidím reklamu na ňu, spomeniem si na teba?" Už zamlčím, že na ňu myslím takmer neprestajne, aj keď celý deň ani len neprejdem okolo kaviarne.

„V dobrom alebo zlom?" opýta sa vážne.

„Samozrejme, že v dobrom," prekvapím sa.

„Zvláštne. Aj mne káva pripomína staršie a lepšie časy."

„Keď si pracovala v kaviarni?"

Usmeje sa, ale nie veselo.

„Kedysi, keď ešte s nami bývala mama a všetko bolo v poriadku, tak každé ráno nám zvykla chystať raňajky. Vstávala prvá, dávno pred nami, aby stihla uvariť čaj alebo kakao, natrela nám vianočku s maslom a medom a otcovi na stôl položila šálku s kávou. Zobúdzala som sa do vône kávy, ktorá prenikala celým bytom. Potom sa naši začali hádať. Pamätám si, že po každej hádke na stole chýbala otcova káva. Keď som vstala a necítila vôňu, vedela som, že sa medzi nimi zase čosi stalo. Mama varila kávu čoraz zriedkavejšie, až napokon celkom prestala. Keď odišla, Jana sa snažila tento zvyk obnoviť a začala ju otcovi variť sama, ale už nikdy tak krásne nevoňala. Netuším, či tam mama pridávala škoricu alebo ju zalievala nejakým špeciálnym spôsobom, ale nikdy sme na to neprišli, nech sme sa akokoľvek snažili. Recept si odniesla so sebou."

Neviem, čo sa na to dá povedať, celkom mi zobrala vietor z plachiet. Nečakal som, že sa mi hodí do náručia, ale ani som nepredpokladal, že to naberie takýto vážny smer.

„To bol pekný zvyk. Oveľa viac by sa mi páčilo vstávanie, keby som vedel, že na mňa čakajú raňajky a niekto, kto ma má tak rád, že mi ich nachystal," poviem uvážlivo a pravdivo. „Ale nechcel by som byť stále iba ten, ktorý berie. Tiež by som občas vstal skôr a uvaril niečo ja. Netuším, či by to nejako chutilo alebo voňalo, asi skôr nie, ale aj snaha sa počíta, však?"

Dívam sa jej do tváre a snažím sa uhádnuť, či pochopila, čo jej tým chcem naznačiť. Stále očami hypnotizuje šálku, dlhé mihalnice jej v slabom svetle vrhajú tiene na líca. Jej vlasy sú tmavé, vyzerajú takmer čierne. Na krku jej v rýchlom rytme pulzuje tepna. Predstavím si, ako by som jej tam priložil ruku a cítil jej teplo a bubnovanie krvi pod dlaňou. Rád by som ju upokojil, ale neviem ako.

„Saša..." začnem neisto.

„V nedeľu odlietam," povie v tej istej chvíli, ako vyslovím jej meno.

„V nedeľu?" zopakujem ako iditot. „Túto nedeľu?"

Prikývne.

Položím dlane na stôl, pretože mám pocit, že sa so mnou krúti celý svet a potrebujem sa uzemniť.