Život hore nohami

Kapitola 45. - Nábor

„Mami, to nie je pracovný pohovor, iba nábor. Príde tam tisíc ľudí, niečo nám povedia o tom, aká úžasná je práca vo fabrike, kde sa namakáš ako idiot a zarobíš štyri papagáje, potom deväťsto ľudí odíde a chudáci, ktorí ostanú, môžu podpísať zmluvu," hovorím mame, kým mi kontroluje oblek. Zips mi síce zašila, ale človek nikdy nevie, čo mi zas kde môže prasknúť.

„To, že je to len nábor, neznamená, že môžeš vyzerať ako chuligán," poučí ma. „A som rada, že si sa dal ostrihať, aj keď mi tie tvoje anjelské kučery trochu chýbajú," vzdychne a s láskou ma uštipne do líca.

„Mal by som vyraziť," pozriem na hodiny. Asi na tom vôbec nezáleží, pretože aj tak vezmú všetkých, ktorí sú ochotní pracovať za minimálnu mzdu, ale mám sa tam stretnúť s Rišom a dúfam, že pred náborom sa stihneme aspoň trochu porozprávať.

Rišov otec pracuje v automobilke ako inžinier kvality. Má celkom slušnú pozíciu a podarilo sa mu vybaviť pre Riša miestečko v kancelárii. Celý deň bude sedieť v teple za počítačom a programovať nastavenie odlievacích lisov a podobných zariadení. A Rišo mi hneď nato volal, že fabrika robí nábor ľudí do pásovej výroby.

„Vyzeráš ako korporátny zapredanec," pozdravím Riša, keď sa stretneme pred obrovským kolosom, ktorý nesie názov automobilky. Má na sebe oblek a dokonca kravatu.

„A ty vyzeráš ako retard," neodpustí si poznámku k mojim vlasom.

„Fajn, pretože presne zato som zaplatil. Sadol som si do kresla a keď sa ma kaderníčka spýtala, ako to chcem, povedal som, že na retarda."

„Mal si jej povedať, že to chceš na všetky spôsoby – spredu, zozadu a možno aj šesťdesiatdevinu," uškrnie sa Rišo na vlastnom oplzlom vtipe.

„Myslíš ty aj niekedy na niečo iné, než sex?" opýtam sa pre zaujímavosť.

„Občas na jedlo a futbal, inak veľmi nie," odpovie úprimne.

Som rád, že tu budeme pracovať obaja, hoci na opačných koncoch budovy a spoločenskej hiererchie.

V obrovskej vstupnej hale sa rozlúčime. Rišo sa poberie smerom k otcovej kancelárii, ja sa poobzerám a tipujem, kto na konci náboru ostane a kto zdvihne kotvy. Potom príde akási ženská s brožúrami o automobilke a rozdá nám ich. Prevedie nás po závode, ukáže nám stanice, pri ktorých sa lakujú autá, montujú svietidlá a osádzajú pneumatiky. Vyzerá to ako obrovské lego. Sme rozdelení do niekoľkých skupín, každá ma inú trasu, aby sme si všetci stihli všetko prezrieť. Keď prechádzame okolo stanice, ktorá smrdí textilom a chemikáliami, všimnem si, že jedna skupina sa skladá výlučne zo žien a dievčat. Majsterka výroby im vysvetľuje, že tam sa šijú poťahy do áut. Všimnem si, že ruky má červené a vyzerajú boľavé. Zrejme to nie je ľahká práca. Alebo má alergiu na pracovné rukavice. Tak či onak, začínam si uvedomovať, že keď sem nastúpim, nebude to zábava. Práca na tri zmeny, rozhádzaný denný režim, minimálna mzda a najmä nekonečná nuda. Z toho, čo vidím, by toto dokázala robiť aj cvičená opica.

Motám sa ako posledný, naťahujem čas. Skupina žien - šičiek sa pohne ďalej. Zastanem, pretože z radu hláv vytŕčajú tmavé vlasy zviazané v ledabolom drdole, do ktorého je zapichnutá modrá kvetina. Saša má na tvári kamenný výraz. Zelenými očami si dôkladne prezerá každý stroj, pozorne počúva majsterku. Vyschne mi v hrdle. Zo všetkých miest na svete by som ju nikdy nečakal práve tu. Je príliš dobrá na to, aby strávila hodiny zatvorená v smradľavej hale bez denného svetla a čerstvého vzduchu. Pri pomyslení na to, že by prestala voňať ako káva a napáchla továrenskými chemikáliami, mi príde fyzicky zle. Čo sa stalo? Prečo odišla z kaviarne? Viem, že vravela, že nie je dobrá čašníčka, ale muselo to byť predsa omnoho lepšie, než toto tu, nie?

Ženy mi zmiznú z dohľadu, kým ja tu stále stojím ako prikovaný. Netuším, čo by som mal urobiť. Mám jej zavolať? Alebo napísať? A aj keď to urobím, ako jej môžem pomôcť? S olovom v žalúdku dobehnem svoju skupinu, ale už sa neviem sústrediť na vysvetľovanie. Je mi jedno, pri ktorej stanici skončím, pretože ja sem patrím. Nie som dobrý na nič iné, ale Saša áno.

Po prehliadke vyjdem von. Po hodine strávenej pod neónkami ma oslepí slnko. Snažím sa poobzerať pred fabrikou, ale Sašu nikde nevidím.

Neviem ju však dostať z hlavy. Myslím na ňu, kým kráčam domov. Vybavujem si jej vôňu, keď sa prezliekam z obleku do teplákov a trička. Vidím pred sebou jej veľké zelené oči, dokonca aj keď zatvorím tie svoje. Jej úsmev a drobučké pehy roztrúsené po lícach ako hviezdny prach. Nemôžem však nič urobiť, pokiaľ neprídem na riešenie.

Naložím Ironmana do káričky, z pivnice vezmem otcove nástroje, pracovné rukavice a staré handry na čistenie, a vyberiem sa do bytu po dedkovi Karolovi, aby som začal s jeho vypratávaním.