Život hore nohami

Kapitola 32. - Hra na rodinu

„Pozri, Ivko, aká obrovská bublina," hrkúta Lucia. Ironman je v siedmom nebi. Vezie sa v nákupnom košíku, dočahuje všetko v regáloch malými rukami a nadšene hľadí na mamu. Lucia zakrúti uzáver na bublifuku a vráti ho späť do poličky. „A čo povieš na toto? Páči sa ti lopta?"

Musím uznať, že sa naozaj snaží. Posledné dva týždne každú voľnú chvíľu trávi so mnou a s Ivkom. Počúva ma, keď jej vysvetľujem, aké lieky berie na teplotu alebo kašeľ, čo rád jedáva a aké má zlozvyky.

„Ako vyzerá mama v okuliaroch?" opýta sa Ivka, keď si nasadí smiešne plastové okuliare s fúzmi a červeným nosom. Drobec sa veselo zasmeje a zatlieska. Potom sa Lucia obráti ku mne a vystrúha grimasu. „Nikdy by som nepovedala, že nakupovanie potravín môže byť taká zábava."

Vyberiem z regálu druhý pár okuliarov s hustým obočím a bradou a nasadím si ich.

„Tieto si vezmeme, môžu sa nám zísť na Halloween. Tento rok plánujem Ivkovi vyrezať tekvicu."

Chodíme po supermarkete so smiešnymi maskami na tvári, ľudia okolo nás sa buď uškŕňajú alebo pohoršene potriasajú hlavami, ale je mi to jedno. Zdá sa, že Ivkovi aj Lucii to robí radosť. A tiež je celkom príjemné cítiť sa členom nejakej skupiny, niekam patriť. Sme rodina. Urobím čokoľvek pre to, aby sme ňou zostali.

Prechádzame cez uličku s papiernickým tovarom, na konci ktorej sú drobné umelecké potreby – trblietky, farby na sklo a ozdobné gombíky. Spomalím a ako zhypnotizovaný siahnem po vrecúšku s gombíkmi v tvare cirkusových postavičiek.

„Otrasné, však? Taký gýč," zasmeje sa Lucia, keď si to všimne. „Kto by už len chcel takú príšernosť?"

Pomaly ich položím naspäť, pretože aj tak sú mi nanič. Už ich nemám komu dať.

Oproti nám kráča mladá žena s tmavými vlasmi. Pohojdáva košíkom v ruke a zamyslene si obzerá poličky. Na moment sa mi zakrúti hlava, pretože sa mi zdá, že to je Saša. Nápadne sa na ňu ponáša.

„Ahoj," pozdravím priškrtene, keď si uvedomím, že to je Jana.

„Nazdar," široko sa usmeje.

Ivko začína byť nervózny, keď sa vozík nehýbe. Lucia netrpezlivo podupkáva nohou.

„Dobehnem vás," kývnem im rukou, aby pokojne pokračovali v nákupe. „Ako sa máš?" opýtam sa. Vyzerá omnoho lepšie, než si ju pamätám.

„Vďaka, celkom fajn. Najhoršie obdobie mám za sebou."

„To rád počujem," odpoviem úprimne, pretože sa teším najmä kvôli Saše.

Jana akoby mi čítala myšlienky.

„No hej, sestra má teraz omnoho viac času, hoci aj tak väčšinu z neho trávi v práci." Netuším, či po maturite ostala v kaviarni alebo si našla niečo nové, no netrúfnem si vyzvedať. „Mal by si ju niekedy zase vytiahnuť von, žije ako mníška."

V hrdle mi rastie hrča. Saša asi nechcela Janu trápiť, tak jej nepovedala, aký som hajzeľ.

„Iste," vytisnem zo seba.

Jana pozrie na hodinky.

„Musím bežať, mám rande. Zastav sa niekedy," zamáva mi, hodí do košíka vrecúško s cirkusovými gombíkmi a ponáhľa sa preč.

Pošúcham si tvár dlaňami. Je mi nanič. Keď sa nikto nedíva, otvorím jedno vrecko, vyberiem z neho gombík v tvare smutného klauna a vopchám si ho do vačku. Pomaly prejdem cez supermarket, nakúkam do uličiek, či neuvidím Luciu s malým. Navrávam si, že takto je to pre všetkých najlepšie. Pritom rukou stískam klauna, až sa mi jeho plastové topánky zarývajú do dlane.

Urobíme skromný nákup, pretože pred maturitou som sa nevenoval fotkám a takmer nič som nezarobil, a Lucia ešte nezačala v práci. Cestou domov sa zastavíme na zmrzline, necháme Ivka unaviť sa na pieskovisku a ideme nachystať večeru k nám.

„Dobrý večer," pozdraví Lucia mamu, ktorá ju objíme okolo ramien a pobozká na líce. Netuším, či je naozaj taká nadšená z toho, že konečne bude mať Ivko vlastnú mamu, alebo preto, lebo vie o tom, akou depresiou Lucia trpela, a snaží sa byť pozitívna a vlievať jej energiu.

„Ideme s otcom na návštevu. Zvládnete to tu?" opýta sa mama.

Prevrátim očami a prikývnem. Naši nikdy toľko nechodievali na návštevy, ako teraz, keď k nám chodí Lucia. Viem, že je to ich spôsob, ako nám dať priestor, aby sme boli sami a zvykli si na seba.

„Iste," usmejem sa.

Kým okúpem malého, Lucia uvarí krupicovú kašu a posype ju grankom. Nenávidím kakao, ale zo slušnosti nič nepoviem, aby som jej nepokazil radosť. Spolu uložíme Ivka do postieľky a počkáme, kým zaspí.

„Nechceš si niečo pozrieť?" opýtam sa jej, keď umyjeme riady a upraceme kuchyňu.

Vyzerá prekvapená. Doteraz sme spolu po Ivkovom uložení prehodili pár slov, naplánovali si ďalšie stretnutie a rozlúčili sa.

„Prečo nie?" odpovie napokon. „Len nech to nie je nič romantické."

„Čože? Dúfal som, že keď si dievča, budeš mať chuť na niečo sladké, pretože mám kopec dévédečiek so zamilovanými filmami."

Zamračí sa a pokrčí nosom.

„Žartuješ, však?"

Rozosmejem sa.

„Jasné, že žartujem."

„Si vtipný," usmeje sa rozpačito.

Malo to byť vtipné, ale efekt sa trochu skazil tým, že nad tým musela uvažovať.

Otvorím zásuvku s filmami. Prehŕňa sa v obaloch, čakám, čo si vyberie.

„Nikdy by som netipoval, že sa ti bude páčiť sci-fi," nadvihnem obočie, keď mi podá jeden z filmov.

„Občas si pripadám, že do tohto sveta nepatrím, tak sa snažím nájsť iný, do ktorého by som zapadla," pokrčí plecami a zloží sa na gauč.

Vložím disk do prehrávača. Je to jeden z mojich obľúbených filmov. V duchu sa teším, že aspoň vkus máme rovnaký. Väčšinu času, ktorý spolu trávime, sa rozprávame o Ivkovi, alebo aspoň cez neho. Používame ho ako nárazník, bezpečnú zónu, pretože zatiaľ nedokážeme nájsť spoločnú pôdu pod nohami. Možno filmy budú odrazový mostík, ďalšia bezpečná téma, o ktorej sa budeme môcť baviť.

Schúlime sa každý na svoju polovicu gauča a bez ďalších rečí sa zapozeráme do filmu.