Saturno [HP Fanfiction]

1. Ako celé tie roky

2024

Sedela vo svojom kabinete a v ruke zvierala jeho list. Jeho ďalší list. To úhľadné písmo by spoznala, aj keby sa nepodpísal. Jediný muž, ktorý v nej dokázal vyvolať všetky pocity naraz. Lásku i nenávisť. Obdiv, či ľútosť. Šťastie a smútok. A mnoho ďalších. Všetko sa to skrývalo v jednom mužovi, ktorý sa pred rokmi vryl do jej srdca a potom jej ho dokonale rozmliaždil na drobné kúsky.

Ľutoval to niekedy? Hermiona Grangerová chcela občas vedieť odpoveď. To by však znamenalo stretnúť sa s Dracom Malfoyom a nebola si vôbec istá, či je to, čo chce. Pretože láska sa roky menila na zatrpknutosť a aj preto, že nechcela vedieť, že on je šťastný, zatiaľ čo ona trpí. Prečo by jej ale písal, keby sa mal dobre? Celé to bolo záhadné a v duchu karhala samú seba, že chcela poznať odpovede. Veď pred rokmi si prisahala, že o Dracovi Malfoyovi nechce už nikdy počuť. Sľúbila si, že sa vydá za prvého muža, ktorý ju bude milovať aspoň z polovice ako on a že bude s ním mať deti. Svoj sľub nikdy nedodržala, pretože žiaden iný muž nebol ako Draco Malfoy a žiaden iný muž ju nedokázal milovať ani z polovice tak ako on. Alebo si to iba nahovárala?

Hermiona bola sama zo seba zmätená. Prečo, do pekla, ju ten chlap po toľkých rokoch vyhľadal? Prečo sa s ňou chce stretnúť?

Niekto zaklopal na jej dvere a dnu strčil hlavu Bill Weasley. „Ahoj," venoval jej úsmev. „Iba som chcel vedieť, či ideš dnes do Rokvillu?"

Hermiona prikývla. „Áno, iste, ako dozor, ako obyčajne," poznamenala. „Myslím, že mi to Minerva robí zámerne, inak by som bola stále zatvorená tu na hrade." Postavila sa zo svojej stoličky a vzala si jesenný kabát. Počasie bolo dosť chladné, aj keď sotva končil september. Okolo krku si uviazala šál a vzala si kabelku, ktorú mala položenú na stolíku.

„Môžem ti robiť spoločnosť?" spýtal sa jej Bill, hoci sa tvárila dosť odmerane. „Tiež som dnes ako dozor."

„Iste, prečo nie?" mykla plecami, ale po pravde by bola radšej sama. Mala Billa rada, ale o spoločnosť toľko nestála. Posledné roky jej akosi vadila spoločnosť každého. Okrem Harryho a Ginny. A občas ich detí. Hlavne Lily. Svoju krstnú dcéru mala naozaj veľmi rada. Pretože bola šikovná, múdra, inteligentná a jednoducho jej pripomínala Harryho a Ginny dokopy. A keď jej na Rokforte chýbali oni dvaja, mala tu Lily. Lenže Lily už bola šiestačka a to znamenalo posledné dva roky v jej bezprostrednej blízkosti.

„Mala si ťažký týždeň?" konverzoval s ňou Bill, keď vyšli z hradu a kráčali cestičkou smerom do Rokvillu.

„Ani nie," odvetila po pravde. Učiť pre ňu nebolo namáhavé. Študenti pred ňou mali rešpekt a to nielen preto, lebo bola vojnová hrdinka, ale aj preto, lebo bola prísna. Múdra, ale prísna. A tak prekliato sama, čo oni nemohli tušiť. Niekedy k ním bola až nespravodlivá, lebo sa cítila osamelá a tie deti skutočne nemohli za jej nevraživosť, ale občas sa stalo, že to nevedela ovládať. „A čo ty?" spýtala sa Billa.

„Čo sa týka školy, tak to nie je najhoršie. Avšak čo sa týka rodiny, tak to je dosť na dve veci," priznal sa jej Bill. „Victoire mi poslala dosť smutný list. Keby nepridala fotku Remusa a Dorie, asi by som sa rozplakal. Čo to táram, rozplakal som sa."

„Takže ten rozchod s Fleur sa zdá definitívny?" spýtala sa Hermiona. Niežeby ju to veľmi trápilo. Mala rada Billa, ale Fleur jej vždy prišla namyslená, egoistická a keby nebola taká pekná ako bola, pochybovala by o tom, že by sa Bill do nej toľko zapozeral. Hermiona si k tej žene nikdy nenašla cestu.

„Áno," prikývol jej spoločník. „Odišla do Francúzska a poslala mi žiadosť o rozvod. Chápeš to, Hermiona, najprv máš všetko a potom zrazu nemáš nič..."