Saturno [HP Fanfiction]

43. Máme nakoniec všetko, čo sme kedy chceli

„Nie si hladný?" prihovárala sa Hermiona Dracovi. Ležal na posteli, hľadel do prázdna a takmer nereagoval. „Draco..."

„Nie, Hermiona, vďaka," odvetil jej napokon.

„Niečo by si mal zjesť, viem, že som otravná, ale nechcem, aby ti bolo zle..."

„Mne je už dosť zle," odvetil jej. „Nestihol som svojej matke nič povedať. Nehovorím, že mám na mysli odpustenie, ale nezaslúžila si zomrieť s vedomosťou, že ju nenávidím, keď to ani nie je pravda..."

„Ja viem, že nie," prikývla a ľahla si vedľa neho. „Pozri, Draco, ona si určite nemyslela, že ju nenávidíš. Áno, urobili s tvojím otcom odpornú vec, ale urobili aj veľa dobrých vecí. Narcissa určite,... neviem, ako Lucius..."

„Ona bola dobrá matka, naozaj, Hermiona," riekol jej Draco úprimne. „Keď som bol malý, skutočne ma zbožňovala. Vždy ma bránila a som si istý, že ma milovala."

„Takú si ju pamätaj, Draco," usmiala sa na neho Hermiona, keď sa otočila tvárou k nemu. „Na ničom inom už nezáleží."

„Chcel by som jej povedať ešte toľko vecí..., ale už nemôžem..."

„Je to klišé, viem," povzdychla si Hermiona. „Ale existujú veci medzi nebom a zemou. Som si istá, že Narcissa určite vie, čo by si jej chcel povedať. A že si pamätala všetky tie krásne chvíle, kedy bola skvelá mama, ktorá ťa veľmi milovala a ty si ju obdivoval. Určite myslela na to, keď zomierala a nie na to zlé. Pamätaj si svoju matku v tom dobrom, Draco, nie v tom zlom. To zlé sa tak či tak vyriešilo. Už sme rodina, už nás nič nerozdelí."

„V to dúfam, Hermiona, v to jediné dúfam," prikývol Draco a pohladil ju po líci.

„Neexistuje nič, kvôli čomu by som obetovala našu rodinu a som si istá, že ani ty nie, Draco," odvetila mu.

„Máš pravdu," prikývol a potom sa znova pozrel na stenu nad posteľou. „Ty a naše deti ste moje všetko. Vy ste to, čo mi celý život chýbalo. Vy mu dávate zmysel. A ja chcem navždy ostať žiť na tomto našom malom Saturne, ktorý sme si vytvorili v tomto dome. Nechcel by som byť nikde inde..."

„Ani ja nie, Draco," odvetila mu Hermiona a preplietla si jeho ruku s tou svojou. „Hoci som ti vtedy napísala, že na Plute stále počuť výkriky našej lásky."

„A na mesiaci sa žiadame o odpustenie," doplnil Draco, lebo si to pamätal. „Ale už máme iba Saturn. Miesto pre našu lásku, naše deti a našu rodinu. Máme nakoniec všetko, čo sme vždy chceli..."

Hermiona si zotrela slzu, ktorá jej tiekla po líci.

***

„Och, milujem čary," usmiala sa Oriana na Billa, keď sa Brloh zmenil na oslavu svadby. V záhrade bolo veľa bielych stolíkov, ktoré lemovali biele stoličky s fialovými mašľami. Všade bolo veľa kvetov, ktoré mala Oriana veľmi rada. Uprostred bol tanečný parket, na ktorom už tancovalo niekoľko ľudí. A to jedlo. Oriana naozaj chválila Lily za to, ako sa o všetko pekne postarala. Výzdoba bola naozaj neskutočná, dokonalá a Oriana si ani vo sne nepredstavovala, že by jej svadba mohla byť dokonalá. A ona dokonalá bola.

Bill Weasley bol už jej manžel. Jej navždy. Skutočne navždy. A zrazu mala veľkú rodinu. Všetci sa zabávali a boli veselí. Ona z toho bola priam nadšená.

„Ja milujem teba, Oriana," usmial sa na ňu Bill a nežne ju pobozkal na pery.

„Aj ja teba, William," opätovala mu úsmev a potom ju vzal za ruku, aby si mohli spolu opäť zatancovať. Celý čas jej hľadel do očí a jej srdce bilo ako splašené. Dúfala, že každým dňom bude ich láska silnejšia a silnejšia. Naozaj si to priala.