Saturno [HP Fanfiction]

11. Sen, či skutočnosť

„Matka!" Netrvalo to dlho a Draco vošiel rázne do žltého salónika, presne ako Narcissa predpokladala. „Môžeš mi vysvetliť, prečo si udrela moju sestru? Nestačí, že si jej celý život robila peklo? Musíš ju ešte aj mlátiť?! Rhea predsa nemôže za to, že môj otec bol hnusné neverené prasa!"

Narcissu šokoval tón jeho hlas a na okamih nevedela, čo povedať. Draco mal pravdu, ale ona sa jednoducho nedokázala vhodne správať k dievčaťu, ktoré bolo jasným dôkazom Luciusovej nevery. Jednoducho to nešlo. Keby mohla, vyčiarkla by to dievča zo sveta, nedovolila by, aby bývala v jej dome, aby tu vôbec bola. Nechcela, aby existovala. Nenávidela ju, aj keď ona za nič nemohla. Uvedomovala si to, ale bolo silnejšie ako ona. „Draco," oslovila ho. „Ja..."

„Počúvaj ma dobre, matka!" Pristúpil k nej bližšie a svoje oči zapichol do tých jej jasnomodrých. „Ešte raz sa podobný incident zopakuje a vezmem svoju sestru preč z tohto domu a s ňou odídem aj ja! Už ma nikdy neuvidíš! Chápem, že si ranená a smutná, že otec zomrel, lebo aj napriek všetkému si ho milovala, ale Rhea nie je obeť, na ktorej si vybiješ svoj smútok, alebo zlosť!"

„Rozumiem," odvetila mu potichu. Nechcela ho stratiť. Jeho nie. Radšej sa začne k tomu dievčaťu správať lepšie, alebo ju bude ignorovať. Nechcela však kvôli nej prísť o svojho jediného syna.

„Som rád, že sme si porozumeli, matka," prikývol Draco a potom opustil salónik. Ani jej nezaprial dobrú noc.

Narcissa sa posadila a krútila hlavou. Prečo Draco nedokázal pochopiť jej postoj k tomu dievčaťu? Prečo si myslel, že je to jednoduché? Nebolo a nie je! Narcissa cítila zlosť, hnev, ale aj zvláštny pocit ľútosti.

Myslou sa jej znova prehnal Saturn. A jeho druhý najväčší mesiac. Rhea. Nedokázala to pochopiť. Pamätala si Dracov vzťah, dobre vedela, prečo nosil prívesok Saturnu a čo to všetko to znamenalo. A rozhodne schvaľovala vtedy ich rozchod. Ona nebola vhodná pre jej syna. Humusáčka. Celé tie roky ju obviňovala, že Draco kvôli nej nemohol byť dokonale šťastný. Ani niekto taký milý ako Astoria, nedokázal úplne vymazať tú ženu z jeho srdca.

Teraz bol Draco sám a Narcissa si bola istá, že sa s ňou znova skontaktoval. Kedysi dávno sa s ňou stretávala, pracovali na spoločnom projekte na Ministerstve mágie, ale to už bolo po Dracovom odchode z Anglicka. Poznala ju veľmi dobre a vedela, že na jej syna nikdy nezabudla. Vtedy bol však Draco ďaleko v Amerike, ženatý s Astoriou a Narcissa Hermionu Grangerovú nebrala ako hrozbu. Dokonca musela uznať, že bola slušná, milá a veľmi inteligentná. Avšak neželala si, aby bola znova s jej synom. Nebolo to vhodné, nezaslúžila si získať ich postavenie. Táto žena nie.

Ešte asi hodinu sedela v salóniku a spomínala na Luciusa, na Dracov vzťah s Hermionu Grangerovou a myslela aj na Rheu. Potrebovala sa porozprávať so sestrou. Niekomu sa zdôveriť o tom, aká je smutná a nešťastná. Zajtra.

Pobrala sa do svojej spálne a uložila sa do postele. Sníval sa jej zvláštny sen s Luciusom. Dohadovali sa na ukrytí veľkého tajomstva. Obrovského, aj keď v tom sne sa nedozvedela, o aké tajomstvo išlo.

„S tým nemôžem žiť, Lucius," riekla mu v sne. „Nedokážem s niečím takým žiť."

„A čo mám robiť? Ty si to chcela rovnako ako ja," povedal jej rázne.

„Vymaž mi pamäť!" napadlo jej odrazu. „Vymaž mi na to spomienky. Prosím ťa. Pretože si to budem vyčítať! Draco sa to nesmie dozvedieť a keby som mala horšiu chvíľku určite by som mu to povedala. Prosím, vymaž mi pamäť!"

„Ako chceš, Cissy," prikývol Lucius. „Obliviate!"

Narcissa sa zatriasla v sne a aj v svojej vlastnej posteli. Prebrala sa, cítila ako jej steká pot po čele. Nemohla sa ubrániť pocitu, že nešlo o sen, ale o zabudnutú spomienku. Nerozumela jej, nedokázala si spomenúť, čo bolo také dôležité a obrovské tajomstvo, že by si kvôli tomu nechala vymazať pamäť. A ak to nebol sen, ale vymazaná spomienka, čo sa Draco nikdy nesmel dozvedieť?