Saturno [HP Fanfiction]

19. Jej úsmev

Hermiona sa snažila dostať do svojich komnát, ale stále sa mierne potackala po chodbách. Narazila na Takmer bezhlavého Nicka, ktorý sa divil tomu, v akom stave ju videl. „Hermiona, si v poriadku?"

„Áno, len trocha vianočného koňaku," zachichotala sa.

Takmer bezhlavému Nickovi sa to veľmi nepozdávalo. Premeral si ju a potom jej ponúkol svoju pomoc. „Budem na teba dohliadať, až kým neprídeš do svojich komnát."

„To je od vás šľachetné, sir Nicolas," prikývla Hermiona. „Naozaj tam trafím aj sama."

„Radšej budem na to dozerať," ubezpečil ju.

Hermiona prikývla a ďalej kráčala k svojim komnatám, pričom sa viackrát musela pridržať brnenia, aby nespadla. Pritom sa stále trocha smiala a Takmer bezhlavý Nick ju iba ticho pozoroval, až kým prišli k jej kabinetu a komnatám.

„Už som doma," povedala mu. „Ďakujem za doprovod."

„K tvojim službám, Hermiona," uklonil sa jej duch a potom odletel preč cez stenu.

Hermiona vošla do svojho kabinetu a potom následne do svojich komnatách ladených do šarlátovej farby. Usadila sa na sedačke a privrela oči. Točila sa jej hlava. Bola pripitá, bola si toho dobre vedomá. Ako dávno niečo také urobila? Ani si nepamätala. Vedela, že ju ráno bude šialene bolieť hlava, ale nevadilo jej to. Akosi ju opustili všetky problémy a mala dobrú náladu. Draco jej na Vianoce daroval hviezdu. Skutočnú hviezdu, aj keď jej chcel darovať celú planétu.

Pousmiala sa, otvorila oči a podišla k modelu vesmíru, ktorý dostala raz od Lily. Dotkla sa Saturnu a povzdychla si. „Možno ešte naozaj nie je neskoro na to, aby sme mali znova náš Saturn, Draco," šepla sama sebe. Myslela to úprimne, hoci sa jej točila hlava, bola si istá, že to vyšlo priamo z jej srdca a nebolo to preto, lebo mala vypité.

Natiahla sa na sedačku, kde neskôr aj zaspala. Bohužiaľ, Draco nemal pravdu. Znova sa jej sníval ten sen.

Mala príšerne bolesti, rodila práve. Kričala, pretože to neuveriteľne bolelo. Potom počula plač malého bábätka.

„Dievčatko," šepol liečiteľ, ktorému nevidela do tváre.

„Dievčatko," vydýchla Hermiona.

Tvár dievčatka ale nevidela. Sen sa zmenil na iný, taký, ktorý si ráno už nepamätala. Avšak tento o pôrode dievčatka áno. Pamätala si ho tak podrobne, dokonca cítila tú bolesť, akoby naozaj pred rokmi porodila dieťa. Akoby to nebol sen, akoby to bola zvláštna spomienka.

***

Oriana sa ráno prebrala. Vonku nesnežilo, svietilo slnko. Uvedomila si, čo sa v noci stalo a aj to, že Bill nebol v posteli. Na zemi sa neváľali jeho veci, ale na kresle bol uložený sveter, ktorý mu darovala. Oriana si k sebe pritiahla prikrývku a cítila, ak sa jej tisnú slzy do očí. Odišiel a nechal ju tam samú.

Po chvíľke vstala z postele, obliekla si nočnú košieľku a išla po maličkého do vedľajšej izby. Chcela si ho privinúť do náručia, aby sa necítila taká sama a smutná. Chlapček však vo svojej postieľke nebol a to ju vydesilo ešte viac. Rozbehla sa ku schodom a keď z nich schádzala, zastavila sa na okamih a vychutnávala si scénu pred sebou.

Bill neodišiel, nenechal ju samú. Sedel v kresle a kŕmil malého Williama mliečkom. Oriane spadol kameň zo srdca, znova vedela normálne dýchať a ešte sa aj usmievala. Bola to taká krásna scéna, že jej na moment predsa len zovrelo srdce, že malý William nie je Billov syn. Bol by úžasný otec pre maličkého.